Pili ho prekliati básnici, Oscar Wilde aj Ernest Hemingway. Najslávnejším pijanom absintu je bezpochyby Vincent van Gogh, ktorý si podľa povesti v absintovom opojení odrezal jedno ucho.
Fascinácia umelcov absintom pokračuje dodnes, extravagantný americký spevák Marilyn Manson si dokonca vyrába svoju vlastnú značku. Snáď len málokto nikdy nepočul o tejto borievkovej pálenke, prezývanej podľa svojej hráškovo zelenej farby "zelená víla". Kam až siahajú korene tohto kultového nápoja, čo všetko je pravda a čo len ľudové báchorky?
História použitia paliny je veľmi dlhá, prvé zmienky by sme našli už v starom Egypte na Erbesovom papyruse, čo je lekársky spis pochádzajúci z roku 1552 pred Kristom. Palina je v súvislosti so svojou horkou chuťou tiež spomenutá na niekoľkých miestach Starého zákona. V biblickom kontexte predstavovala táto bylina kliatbu, kalamitu alebo nespravodlivosť. Grécke slovo apsinthion - nepiteľné - je podľa jednej z teórií predchodcom slovenského slova absint aj francúzskeho Absinthe.
Grécky matematik a filozof Pythagoras zo Samosu odporúčal listy paliny namočené vo víne ako prostriedok na zmiernenie pôrodných bolestí. Hippokrates zase používal výťažky z paliny na úľavu pri menštruačných bolestiach a reumatizme. Palina totiž obsahuje neurotoxickú drogu thujon, ktorá môže v menšej miere uľaviť od bolesti, respektíve utlmiť vnímanie. Vo väčšej miere môže však požitie navodzovať nielen opojné stavy, ale aj halucinácie.
V stredoveku sa používala palina ako preháňadlo a liek proti parazitom a postupne sa z neho stal pre jeho liečebné účinky "univerzálny prostriedok proti všetkým chorobám". Horká chuť paliny inšpirovala v tej dobe ženy, aby si ním natierala bradavky, keď kojili deti.
Neskôr už ako nápoj
V 16. storočí sa stal z jednoduchého horkého lieku obľúbený nápoj más. Takzvaný purl tudorovského Anglicka bol nápoj zložený z horkého piva a paliny. Sušené listy paliny sa vylúhovali v alkohole, destilovali a osladili cukrom. Avšak stále to nebol absint, ako ho dnes poznáme.
Až francúzsky lekár Pierre Ordinaire vytvoril v 18. storočia recept na alkoholický nápoj, ktorý obsahoval palinu, aníz, yzop, pamajorán, puškvorec, medovku a rôzne množstvo koriandra, harmančeka, a dokonca aj petržlenu. Čoskoro nato ale prišla francúzska revolúcia a Ordinaire bol nútený utiecť do Švajčiarska, kde sa usadil vo Val de Traves.
Čoskoro sa toto mesto stalo centrom výroby absintu a tu si tiež prvýkrát tento zelený elixír vyslúžil prezývku la fee verte - zelená víla. V tom čase sa obsah alkoholu pohyboval na úctyhodných 65 až 70 percentách. Po smrti Ordinaira získal jeho recept Henri-Louis Pernod, ktorý začal v roku 1797 s prvou komerčnou priemyselnou výrobou absintu. Dopyt po tejto pálenke neustále rástol, v roku 1896 bolo Pernodovho absintu vyrobeného dokonca 125 tisíc litrov. Absint sa stal čoskoro spoločenským nápojom, pilo ho množstvo umelcov, hercov, ale aj obyčajných ľudí.
Rastúca spotreba však začala robiť starosti francúzskej vláde. Absintu tiež začali prisudzovať rôzne duševné choroby a údajná vysoká agresivita po požití väčšieho množstva destilátu. Došlo to tak ďaleko, že francúzska vláda v roku 1915 jeho výrobu zakázala.
USA povolili absint pred štyrmi rokmi
K rovnakému opatreniu pristúpila väčšina európskych i mimoeurópskych vlád a absint až na niekoľko málo krajín zmizol z trhu. Zákaz vydržal až do roku 1988, kedy európska rada povolila používať paliny pravej na ochutenie nápojov a absint začal znovu útočiť na svetové trhy. Napriek tomu všetko zákaz vydržal v niektorých štátoch podstatne dlhšie, napríklad v USA došlo k uvoľneniu trhu s absintom až v roku 2007. Absint dnes môžete kúpiť hneď v niekoľkých farbách: niektoré druhy sú číre, iné majú jasne zelenú farbu (čistý destilát sa zafarbuje zmesou bylín), narazíte však aj na modrý alebo červený absint (ten získava sfarbenie z ibišteka).
Oproti skorším dobám sa dnes absint nepije tak často samotný, ale stal sa základom alebo prísadou celej rady miešaných nápojov. Objavil sa tiež jeho nový spôsob pitie s pomocou takzvanej absintovej lyžičky. Tá sa s kúskom cukru položí na hrubostenný pohár naplnený asi dvoma centilitrami absintu, cez cukor sa potom naleje ľadovo vychladená voda. Tento postup možno tiež obmeniť: cukor sa nechá nasiaknuť alkoholom, zapáli sa a nechá skaramelizovať. Potom sa premieša s absintom v pohári a zriedi sa studenou vodou.