Na viedenské letisko Schwechat priletel len pred pár dňami. Slovák Ivo Vaľko nikdy nezabudne na násilie na letisku, ozbrojencov s palicami a reťazami v hale, ktorí bili cudzincov bez uváženia.

Ešte pred pár hodinami ste osobne zažili veľké násilnosti v Líbyi. Dostali ste sa domov na Slovensko bez problémov?
Keď som prišiel z mesta, kde som pracoval, do Tripolisu, povedali nám, že nie je dôležité, kam pôjdeme, ale hlavne sa musíme dostať preč z Líbye. Mali sme letieť do Dubaja, potom naspäť do Káhiry a následne do Viedne. Spojil som sa preto s konzulom a povedal mu, či by sa nedalo vybaviť inú trasu. Keď som videl na letenke Káhira, pomyslel som si, prečo mám letieť späť do Afriky. Pripadalo mi to veľmi komplikované. Ale náš konzul mi povedal, že v tejto situácii treba brať čokoľvek. Teda je dôležité, aby som sa dostal čím skôr z Líbye.

Správy z tripoliského letiska hovoria o obrovskom chaose, zmätku a násilí. Pocítili ste to na vlastnej koži?
K letisku sme prišli o desiatej ráno, ale len do haly sme sa dostali až o tri hodiny neskôr. To bola prvá prekážka. Všade kopa kufrov, šatstva, televízorov, počítačov. Pred halou bolo množstvo Egypťanov, ktorí sa chceli dostať domov. Ochrankári sa k nim správali doslova brutálne. Vyháňali ich preč z letiska, následne ich volali späť a deportovali domov. Bez pasov, bez batožiny ich posielali preč. Veci im jednoducho skonfiškovali. Podľa mňa si na nich vybíjali komplexy alebo nadobudnutú moc.

K vám sa správali slušne?
Z našej firmy nás bolo 35 ľudí. Bol tam Rumun, Angličan, Talian, Filipínci a ja jediný Slovák. Keď som videl, že násilie a bitky sú len niekoľko metrov odo mňa, bál som sa, že aj mňa začnú biť palicami či reťazami, ktoré držali v rukách. Bol to veľmi drsný zážitok. Na letisku bolo niekoľko príliš horlivých ťažkoodencov so šatkami na hlave. Neviem presne, kto to bol. Asi revolucionári, ktorí cítili silu, tak bili všetkých dookola. Bolo im jedno koho. Ak však zazreli cudzincov, tak sa trocha krotili, ale miestami sa vôbec nekontrolovali.