Desiatky ľudí sa ponáhľajú do tunela v centre Bagdadu. Spoza železných dverí neďaleko vchodu do podzemia vychádza špinavý muž. "Je tam väzenie. Počul som volanie o pomoc. Sú tam stále živí ľudia," kričí. Správa sa rýchlo šíri a pribiehajú ďalšie stovky Iračanov. Na obrubníku pred tunelom sedí stará žena a plače. "V osemdesiatych rokoch mi zavreli syna. Mal dvadsať. Asi povedal niečo proti Saddámovi Husajnovi. Vlastne ani neviem. Pred desiatimi rokmi som sa dozvedela, že ho videli živého v nejakej podzemnej väznici. Možno je tu a ja sa s ním konečne stretnem. Ak Alah dá," rozpráva svoj príbeh.
Dav sa ťahá za otrhaným mužom do mesta. Prichádza policajné auto a z ampliónu hlási, že o všetkom už vedia americkí vojaci. Prichádzajú v sprievode polície v priebehu pár minút. Všetkých Iračanov vytlačia z tunela. Za policajnou páskou a autami sa na obidvoch stranách cesty tlačí asi tritisíc ľudí. Žena stále sedí na obrubníku a plače.
Policajti prehľadávajú útroby tunela. Vedie tu úzka cesta, železný rebrík hore nad klenbu. Pri obidvoch vchodoch do štôlne zo severnej strany sú hlboké jamy s vodou. Vnútri je ticho, nepočuť žiadne hlasy. Policajti s Američanmi asi po hodine odchádzajú. Nenašli nič.
Do uvoľneného tunela sa okamžite nahrnie dav. Mnohí dúfajú, že sa im podarí nájsť tajnú chodbu a za ňou svojich blízkych. Desiatky Iračanov tu prehľadávajú štôlne až do večera. Bez úspechu.
"Prakticky každá rodina má svojich politických väzňov," vysvetľuje asi päťdesiatročný Hadž pred budovou Červeného polmesiaca. "Je tu napríklad otec a štyria synovia. Všetci boli popravení v jeden deň -- 18. novembra 1983," číta v zozname vyvesenom na okne starého autobusu. Hadž tu hľadá meno svojho brata, ktorého v roku 1983 zatkla iracká tajná služba Muhabarát. Na zozname je asi dvesto mien s dátumom narodenia ľudí, o ktorých Červený polmesiac s istotou vie, že boli popravení.
"O zatknutí nášho brata sme sa dozvedeli od jeho spolužiakov. Ani nevieme, prečo bol zadržaný, nebol žiadny súd. Mal vtedy osemnásť rokov a študoval na univerzite. Odvtedy o ňom nemáme žiadne správy. Myslím si však, že je už mŕtvy," hovorí Hadž.
Prešedivený Hasan v čiernom kaftane tu hľadá svoju dcéru. Zmizla, keď mala sedemnásť. Prečo? "Neviem. Myslím si, že sa previnila tým, že bola oddaná moslimka. Bolo to trestné," hovorí.
Pri ústredí Červeného polmesiaca postáva i tridsaťdvaročný Alí Hasan. Zatkli ho spolu s otcom v roku 1984. Mal vtedy dvanásť rokov. Nevie, čo vtedy otec urobil. Nevie, prečo ho vtedy zatkli spolu s ním. Pozná iba otcovo meno a to, že vo väzení po dvoch rokoch zomrel. "Neviem, kde som sa narodil. Už sa ani nepamätám, kde som žil, nepoznám ostatných členov rodiny. Snažím sa ich teraz nájsť, ale neviem, ako. Možno moja rodina vôbec nie je v Bagdade," hovorí.
Džabal mal šťastie. Vo väzení Saddáma Husajna prežil. Bol lekárnikom. "Previnil som sa tým, že som chorým poskytol lieky mimo prídelu. Inak by zomreli," spomína. Prežil tri mesiace v podzemných kobkách v dnes už zbombardovanom bagdadskom ústredí Muhabaráte. Ďalších päť rokov strávil vo väznici Abú Ghrejb asi dvadsať kilometrov od Bagdadu. Odsúdený bol na pätnásť rokov, ale počas poslednej amnestie ho prepustili.
Väznica je mimoriadne pochmúrne miesto s všadeprítomnými obrazmi Saddáma Husajna. V celách dva a pol krát dva metre žilo spolu i viac než dvadsať väzňov. Väčšinou politických. Celkovo tu bolo asi šesťdesiattisíc uväznených. "Bitka bola na dennom poriadku. Bili nás päsťami, obuškami, všetkým, čo bolo poruke. Mučili nás elektrickými šokmi. Drôty nám pripevňovali na ušné laloky," opisuje Džabal. "Nikdy som neveril, že sa odtiaľ dostanem. Nenávidím toto miesto. Je to peklo," dodáva.
Neďaleko od južnej steny väznice je i niekoľko ciel smrti. V tej istej budove je aj popravisko. V sivej miestnosti sa nad dvoma prepadliskami stále hojdajú dva povrazy na železných hákoch. Pod prepadliskom zostala ešte kôpka obhorených ľudských vlasov. V areáli ľudia objavili i niekoľko hromadných hrobov. Nie sú označené. Nikto nevie, koľko mŕtvych tu leží. Z odkrytých, ktoré vykopali ľudia hľadajúci svojich príbuzných, sa často šíri odporný pach.
Saddám nikoho nešetril ani v posledných dňoch svojej krutovlády. "Jeden chlapec z našej štvrte prakticky v posledných hodinách niekde niečo proti Saddámovi povedal a oni mu vyrezali jazyk. Zomrel na vykrvácanie. To bolo oficiálne. Najskôr bolo sedem rokov väzenia, keď niekto povedal nejaký vtip, a potom prikázali vyrezávať jazyky," opisuje Češka Nataša Al-Rádí, ktorá žije v Bagdade už takmer štyridsať rokov.
Mnohí ľudia sa boja, že Saddám nechal väznice s politickými väzňami pred koncom vojny zamurovať, aby tam všetci zomreli. Mnoho ich bolo pod zemou a nikto vlastne nevie, kde.
"Sedel som dva roky. V skutočnosti som nič neurobil, len to, že som nechcel vstúpiť do Saddámovej vládnucej strany Baas," hovorí asi päťdesiatročný inžinier Satár Ábid Husajn. Aj on bol prepustený počas nedávnej amnestie. Teraz hľadá svojho brata.
"Celé dva roky som strávil v podzemí. Kde? To neviem, možno tu," hovorí pred bagdadskou Severnou bránou. Po meste sa totiž rozkríklo, že pod ňou sa tiež nachádza jedna z podzemných väzníc.
"Nikdy sme sa v rodine o Saddámovi nebavili. Keď naše dcéry chceli niečo vedieť, tak sme ho chválili. Mali sme veľký strach. Saddámovi ľudia chodili do škôl a keď deti niečo povedali proti režimu, ich rodičov zatvorili," rozpráva Nataša Al-Rádí.
"Ani teraz moje deti nevedia, prečo som bol zatvorený. Stále sa bojím, že sa Saddám vráti," vysvetľuje Džabal. Zo strachu nechce prezradiť ani svoje druhé meno. Mnohí sa boja povedať i to prvé. Tento strach je veľmi častý. "Nikto nevie, kam zmizla vláda i jeho republikánska garda, jeho fedajíni. Všetci sa boja, že sa znovu vynorí a zasa nás bude terorizovať. Každé neopatrné slovo vypovedané dnes sa môže neskôr zmeniť na trest smrti," bojí sa Hadž.
Nikto nevie, koľko politických väzňov prešlo Saddámovými väznicami počas jeho tridsaťročnej vlády, ani koľko ich tam zomrelo. Väčšina Iračanov sa však zhoduje na tom, že išlo o státisíce obetí. "Saddám chcel, aby sme vo väzení skončili všetci," dodáva Džabal.