K zvýšenej migrácii obyvateľstva nepochybne prispieva i Európska únia v dôsledku voľného pohybu jej obyvateľstva. Pre spoločnosť je charakteristický trend neustále sa zvyšujúceho počtu tzv. medzinárodných manželstiev. Ide o manželstvá, v ktorých sú manželia osobami s rôznou štátnou príslušnosťou. Avšak naproti tomu sa každým rokom zároveň neustále zvyšuje i miera rozvodovosti. Uvedené skutočnosti zároveň prispievajú aj k zvyšujúcemu sa počtu vyživovacích vzťahov s cudzím prvkom.

Všetky právne poriadky členských štátov Európskej únie upravujú v ustanoveniach svojich právnych predpisov výživné resp. vyživovaciu povinnosť. Napriek tomu sú v jednotlivých úpravách značné rozdiely. Rozdiely spočívajú napríklad v určení veku, kedy dieťa prestáva mať nárok na výživné od svojich rodičov. Niektoré právne poriadky však vek dieťaťa ako rozhodujúce kritérium nepoužívajú. Rozhodujúcim kritériom je pre ne momentálna situácia dieťaťa, ktorá spočíva v jeho schopnosti samé sa živiť a pokryť svoje náklady a potreby. Rozdiely v právnej úprave výživného sú odrazom celkových hodnôt spoločnosti a pramenia z viacerých faktorov, ako napr. rozdielna politika v oblasti rodinného práva, ekonomická ako aj spoločenská klíma.

Druhy vzťahov, z ktorých môže vyplynúť vyživovacia povinnosť medzi určitými osobami, sú podľa hmotného práva členských štátov Európskej únie rôzne. Niektoré štáty upravujú vyživovaciu povinnosť len medzi rodičmi a ich deťmi, medzi manželmi, medzi bývalými manželmi, zatiaľ čo iné štáty rozširujú okruh príbuzných osôb, medzi ktorými vzniká vyživovacia povinnosť. V rámci Európskej únie je možné nájsť aj štáty, ktoré okruh subjektov vyživovacích vzťahov rozširujú aj na osoby žijúce v spoločnej domácnosti a na registrovaných partnerov. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že výživné vychádza z akejsi rodinnej solidarity, v dôsledku ktorej zákonodarca ukladá určitým osobám povinnosť poskytnúť materiálnu pomoc zákonom určeným osobám a za splnenia zákonom ustanovených podmienok. V prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči svojim deťom slúži výživné predovšetkým na uspokojenie oprávnených potrieb dieťaťa, vrátane zabezpečenia ošatenia, stravy, obydlia, zdravotnej starostlivosti či vzdelania.

Legislatíva EÚ
V súvislosti s vyživovacími vzťahmi s cudzím prvkom sa vynára celá spleť problémov. Ak dôjde k cezhraničnému sporu o výživné, orgán, ktorý rozhoduje v danom prípade sa musí predovšetkým vysporiadať jednak s otázkou svojej právomoci rozhodnúť v danej veci, ako aj s otázkou tzv. rozhodného práva, ktorým sa bude daný vyživovací vzťah spravovať. ( Tzv. rozhodné právo je možné definovať ako právo aplikované pri riešení konkrétneho právneho pomeru s cudzím prvkom. ) V praktickom živote sa objavujú mnohé prípady, v ktorých hoci už bolo o nároku osoby oprávnenej z výživného rozhodnuté, oprávnený môže mať v prípade vymáhania svojho nároku v inom štáte značné problémy.

S cieľom odstrániť prekážky pri uplatňovaní nároku na výživné a pri vymáhaní výživného došlo v rámci Európskej únie k prijatiu nového komplexného právneho nástroja, ktorým je Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Uvedené nariadenie sa začne v rámci Európskej únie uplatňovať od 18. júna 2011. Z hľadiska rozsahu pôsobnosti sa nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 vzťahuje na vyživovaciu povinnosť, ktorá vyplýva z rodinných vzťahov, manželstva, príbuzenstva, ale aj zo švagrovstva.

Harmonizácia pravidiel
Prijatím predmetného nariadenia došlo k harmonizácii kolíznych pravidiel určujúcich rozhodné právo vo veci vyživovacej povinnosti. Jedným z cieľov, ktoré Spoločenstvo sledovalo prijatím týchto jednotných pravidiel bolo zabezpečiť oprávneným na výživné a povinným z vyživovacieho vzťahu väčšiu právnu istotu a predvídateľnosť. Značná miera neistoty, ktorá pretrvávala do prijatia Nariadenia Rady č. 4/2009 tkvela (resp. až do jeho uplatňovania bude tkvieť) predovšetkým v rozdielnosti kolíznych pravidiel pre určenie rozhodného práva vo veci výživného uplatňovaných právnymi poriadkami členských štátov. Pre oprávneného ako aj pre povinného z vyživovacieho vzťahu je v prípade sporov o výživné s cudzím prvkom značne obtiažne predvídať, akým právom sa bude vyživovacia povinnosť riadiť. Vytvorením spoločných ustanovení o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť sa umožnilo oprávnenému z výživného konať na základe úplnej informovanosti o svojej situácii. Hraničné ukazovatele zvolené Spoločenstvom na určenie rozhodného práva v niektorých prípadoch umožňujú zamietnutie nárokov plynúcich z takých druhov vyživovacích povinností, ktoré nie sú v rámci územia Spoločenstva jednotne uznávané (napr. nárok na výživné vyplývajúci zo vzťahu švagrovstva).

Ďalším prínosom novej právnej úpravy je odstránenie prekážok brániacich rýchlemu a efektívnemu vymáhaniu výživného v rámci členských štátov Európskej únie. Oprávneným z výživného má zabezpečiť „možnosť získať jednoducho, rýchlo a vždy keď je to možné bez nákladov exekučný titul spôsobilý voľného obehu v európskom justičnom priestore a skutočne umožniť pravidelnú platbu výživného.“ (Odôvodnenie návrhu nariadenia Rady o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, KOM(2005) 649 v konečnom znení, s. 3.)

Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 je komplexným právnym nástrojom európskeho právneho poriadku. Obsahom jednotlivých ustanovení upravujúcich právomoc súdov členských štátov Európskej únie sú opatrenia uľahčujúce získanie rozhodnutia v sporoch o výživné s cudzím prvkom, ktoré bude automaticky vykonateľné v inom členskom štáte. Prínosom zakotvených pravidiel právomoci je, že umožňujú veriteľovi výživného resp. oprávnenému z výživného začať konanie pred súdom, ktorý je v jeho blízkosti, čím dochádza k posilneniu jeho právnej istoty. Taktiež nariadením ustanovená možnosť spojiť konanie vo veci rodičovských práv a povinností a konanie vo veci vyživovacej povinnosti má mnoho výhod. V drvivej väčšine je súčasťou rozhodnutí upravujúcich styk s dieťaťom aj rozhodnutie o vyživovacej povinnosti k dieťaťu, a z toho dôvodu sa javí toto opatrenie ako najlepšie riešenie.

S cieľom posilnenia právnej istoty, zmluvnej voľnosti a predvídateľnosti nariadenie umožňuje účastníkom konania vo veci vyživovacej povinnosti zvoliť si súd členského štátu, ktorý bude konať v ich veci. Voľba účastníkov konania je podmienená splnením určitých v nariadení zakotvených podmienok.

K zvýšeniu ochrany osoby oprávnenej z výživného v nemalej miere prispieva aj nariadením upravená obmedzená možnosť povinného z výživného dosiahnuť zmenu už vydaného rozhodnutia, poprípade jeho možnosť získať rozhodnutie nové. „S výnimkou osobitných okolností môže povinný začať konanie na vydanie zmeneného alebo nového rozhodnutia len v štáte, v ktorom mal oprávnený obvyklý pobyt, keď sa rozhodnutie vydalo, a v ktorom má oprávnený naďalej obvyklý pobyt.“ (Bod 17 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.)

Justičná spolupráca
Nariadenie Rady (ES) č.4/2009 prináša v oblasti justičnej spolupráce (oproti iným nariadeniam z oblasti spolupráce v civilných veciach) novum v podobe zakotvenia právnej pomoci pri uplatňovaní nároku na výživné. Vytvára mechanizmus, ktorý poskytuje osobám, ktoré chcú svoj nárok na výživné v cudzine uplatniť, pomoc. Pri vymáhaní výživného v inom členskom štáte má oprávnená osoba v podstate dve možnosti. Alebo bude svoj nárok v cudzine uplatňovať sama, alebo má aj druhú možnosť, a to uplatnenie nároku prostredníctvom ústredného orgánu členského štátu, v ktorom má miesto svojho pobytu. Keďže cieľom úpravy nariadenia je okrem iného aj poskytnutie zvýšenej ochrany slabším subjektom vyživovacieho vzťahu, majú osoby mladšie ako 21 rokov nárok na bezplatnú právnu pomoc v prípade všetkých návrhov, ktoré sa týkajú vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Musí isť ale o žiadosti, ktoré boli podané prostredníctvom ústredných orgánov.

Podstatou spolupráce medzi ústrednými orgánmi je hlavne pomoc účastníkom konania, ktorí sa rozhodli vybavovať svoje návrhy týkajúce sa vyživovacej povinnosti prostredníctvom ústredných orgánov. Na ústredný orgán členského štátu svojho pobytu sa môže obrátiť so svojou žiadosťou tak oprávnený ako aj povinný z výživného, pričom tento ústredný orgán žiadosť ďalej postúpi ústrednému orgánu dožiadaného štátu. Osoba oprávnená z výživného môže podať napríklad žiadosť o uznanie alebo uznanie a vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia, žiadosť o výkon rozhodnutia vydaného alebo uznaného v dožiadanom členskom štáte Európskej únie, žiadosť o vydanie rozhodnutia v dožiadanom členskom štáte, ak žiadne neexistuje, vrátane určenia rodičovstva, ak je to potrebné atď. V nariadení je zakotvená aj úprava pomoci osobe povinného z vyživovacieho vzťahu. Povinný, voči ktorému už existuje rozhodnutie o výživnom sa môže obrátiť na ústredný orgán členského štátu svojho pobytu napríklad so žiadosťou o uznanie rozhodnutia, ktoré spôsobuje prerušenie alebo obmedzenie výkonu skoršieho rozhodnutia v dožiadanom členskom štáte, žiadosťou o zmenu rozhodnutia vydaného v dožiadanom členskom štáte.

S cieľom získania uvedených informácií nariadenie oprávňuje ústredné orgány k prístupu k informáciám o oprávnenom z výživného alebo povinnom z výživného v konkrétnej veci, pokiaľ tieto informácie majú k dispozícii verejné alebo správne orgány členského štátu (napr. informácie, ktoré majú k dispozícii daňové orgány). Ide o informácie, ktoré sa týkajú adresy povinného a oprávneného, majetku povinného, príjmu povinného, zistenie zamestnávateľa povinného ako aj jeho bankového účtu. Tieto oprávnenia zvyšujú reálnu možnosť uplatnenia nároku na výživné ako aj zvyšujú pravdepodobnosť vymoženia výživného z cudziny.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti je možné skonštatovať, že komunitárna úprava uplatňovania a vymáhania výživného v cudzine zakotvená v nariadení je komplexná a veľmi podrobná. Z uvedeného dôvodu je možné nariadenie označiť za inštrument zabezpečujúci právnu istotu subjektov dotknutých vyživovacími vzťahmi.