"Jeruzalem je večné, nedeliteľné hlavné mesto židovského štátu a židovského národa." Túto vetu s obľubou opakujú izraelskí politici -- predovšetkým premiér Benjamin Netanjahu -- pri každej príležitosti, niekedy dokonca aj niekoľkokrát za deň. Palestínski lídri zase neustále tvrdia niečo iné. "Jeruzalem je sväté mesto islamu. Niet o čom diskutovať, kým sa nestane hlavným mestom palestínskeho štátu," počuť z úst šéfov Hamasu i Fatahu.

Obidve strany hovoria o akomsi nebeskom, ideálnom Jeruzaleme. Skutočný, pozemský Jeruzalem je však úplne iný. Keď v roku 1967 Izrael v tzv. šesťdňovej vojne dobyl aj východnú časť Jeruzalema, z rôznych dôvodov, napríklad aby zaistil priame spojenie s letiskom, ktoré sa, mimochodom, nepoužíva, trojnásobne zväčšil územie mesta. Aby toho nebolo dosť, Izrael k nemu pripojil aj 38 arabských dedín. Takže tzv. nedeliteľnosť mesta vytvára vo svojej väčšine územie, ktoré k nemu nikdy nepatrilo a o jeho "svätosti" nemôžu hovoriť ani židia, ani moslimovia, ani kresťania.

Nedeliteľnosť ešte viac spochybňuje etnické a sociálne zloženie populácie. Asi 700-tisíc obyvateľov tvoria z troch pätín Židia a takmer celý zvyšok sú Arabi. Avšak medzi Židmi sú dve pätiny ortodoxných, ktorých časť neuznáva existenciu štátu Izrael. Iní nepracujú, iba študujú tóru a prirodzene neplatia dane. Preto je Jeruzalem druhým najchudobnejším mestom v Izraeli -- po Bnej Braku s väčšinovým ortodoxným obyvateľstvom. Kto môže, sťahuje sa z mesta. Počet obyvateľov sa síce zvyšuje vďaka prirodzenému rastu -- ale aj to predovšetkým medzi ortodoxnými, čo sociálnemu rozkvetu mesta nepomáha.

Ak by teda všetko zostalo po starom, nerozdelený Jeruzalem by sa stal miestom hašterenia troch približne rovnako početných skupín. Výsledkom by nebola žiadna svätosť. Zdá sa, že pre "pozemský" Jeruzalem by najvhodnejším riešením bolo dať židovské štvrte mesta Izraelu a arabské Palestínčanom. Predovšetkým by však bolo treba problémy Jeruzalema preniesť z nebeských výšin do pozemských rozmerov.

Yehuda Lahav, spolupracovník HN