Na rozdiel od Einsteinovej teórie relativity, ktorá pripúšťa cestovanie do budúcnosti, sa objavujú aj hypotézy, podľa ktorých je možné putovať proti prúdu času.
"Hodinové ručičky iba uchovávajú záznam, koľko kmitov kyvadlo vykonalo, nie je teda potrebné hovoriť o ničom, čo by sme nazývali čas," tvrdí fyzik John D. Barrow v knihe Teória všetkého.
Intuitívne pochybnosti o všemocnej vláde času prvýkrát potvrdila Einsteinova teória relativity. Podľa nej je čas nerozlučne zviazaný s priestorom a jeho plynutie sa mení v závislosti od rýchlosti alebo gravitácie. Človeku, ktorý by sa pohyboval v kozmickej lodi rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, by napríklad plynul oveľa pomalšie, než tým, ktorí zostali na Zemi. Teoreticky teda nie je nemožné cestovať do budúcnosti. Ale obrátene?
Tejto myšlienke sa zatiaľ väčšina vedcov bráni. Už preto, že by možnosť cesty opačným smerom porušovali takzvaný princíp kauzality - napríklad toho, že najskôr musíme šálku pustiť, aby sa rozbila, a nie naopak. Že keby sme pomocou stroja času zabili svojho predka, zlikvidovali by sme tým aj sami seba, takže by ho nemal kto zabiť. Že keby sme Adolfovi Hitlerovi zariadili úspech pri skúškach na viedenskú výtvarnú akadémiu, vyzeralo by možno 20. storočia inak. Napriek tomu niektorí vedci veria, že to možné je.
"Pokus o zjednotenie gravitácie s kvantovou mechanikou vedie k myšlienke imaginárneho času," hovorí populárny fyzik Stephen Hawking. "Pri ňom nie je rozdiel medzi smerom vpred a vzad. Ak sa môžeme vydať dopredu, mali by sme byť schopní sa vydať aj smerom spiatočným."
Hľadanie teórie všetkého
Kým Hawking uvažuje o "ceste späť" v súvislosti so zmršťovaním vesmíru či pádom do čiernej diery, sú bádatelia, ktorí uvažujú o praktickejších postupoch. Ronald Malled z Connecticut University napríklad verí, že (veľmi zjednodušene povedané) je možné pomocou laseru uviesť určitú časť časopriestoru do prudkej rotácie. Tým by mali vzniknúť akési časové slučky, ktoré umožnia prejsť z jednej histórie do inej. Princíp kauzality by pri tom nebol narušený, pretože tento mechanizmus neumožňuje ísť pred dobu, v ktorej bolo zariadenie spustené.
Takéto zariadenie ale zatiaľ nikto nepostavil, pretože praktická realizácia by bola veľmi obtiažna. Niektorí veria, že to ani nie je nutné, pretože stroj času vlastne už existuje. Má ním byť obrovský urýchľovač Large Hadron Collider (LHC) spustený pred niekoľkými rokmi v Ženeve.
"LHC môže byť aj prvým skutočným strojom času," tvrdili tento rok na jar fyzici Tom Weiler a Chui Man Ho z Vanderbilt University. "Ak sa na ňom podarí vytvoriť častice zvané Higgsove bozóny, mohli by zároveň s nimi vzniknúť aj ich párové častice Higgsove singlety , ktoré možno cestujú do minulosti alebo budúcnosti v piatom rozmere. Ak by boli vedci schopní ich vznik kontrolovať, bolo by možné posielať správy do minulosti alebo do budúcnosti. "
Bádateľom pritom ide o pochopenie podstaty času, ktorá by pomohla vytvoriť takzvanú teóriu všetkého - teda teóriu, ktorá by spájala Einsteinovu relativitu s kvantovou mechanikou a vysvetľovala podstatu vesmíru. Niektorí sa preto rozhodli na čas vyzrieť okľukou: tvrdia, že vôbec neexistuje, ale že ide len o našu ilúziu - podobne ako napríklad otáčanie hviezdnej oblohy okolo Zeme. Keby sa podarilo čas z fyziky takto vyhnať, bolo by vytvorenie "teórie všetkého" oveľa ľahšie.
Zostáva už len malý problém: ako našu ilúziu času vysvetliť. Stále tu totiž existuje už spomínaná kauzalita. Nebyť jej, deje by akosi nedržali pokope - akákoľvek logika prírodných dejov i ľudského konania by bola preč.
Nič neplynie
Jedným z tých, ktorí sa odmietajú so skeptickým postojom zmieriť, je anglický fyzik Julian Barbour. Prišiel s originálnym riešením, ako sa nepohodlnej fyzikálne veličiny zbaviť: čas prirovnáva k akémusi filmovému pásu. Ten tiež pri premietaní vytvára ilúziu časového deje, v skutočnosti sa však skladá z jednotlivých políčok, ktoré sú statické, nemenné a existujú nie po sebe, ale všetky súčasne. Podobne aj skutočnosť (aspoň podľa Barbour) pozostáva z nekonečného množstva trvalých a nehybných realít, v ktorých žiadny čas neexistuje. Z nejakého dôvodu síce prežívame tieto okamihy postupne, po ich odznení však vraj neprestávajú existovať, pretože všetky naše minulé i budúce okamihy niekde stále trvajú ako samostatné a navzájom nezávislé nehybné "objekty". Kým teda antický filozof Herakleitos tvrdil, že všetko plynie, Barbour hovorí pravý opak: neplynie vôbec nič.
Väčšina fyzikov o možnosti vylúčení času z hry pochybuje a ešte menej ich je ochotných prijať Barbourovo poňatie. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že s neexistenciou času za určitých okolností pracuje aj "oficiálna" fyzika - podľa nej totiž čas za určitých okolností tiež stojí. Trebárs v takzvaných singularitách, napríklad v čiernych dierach alebo v tom, čím bol vesmír pred Veľkým treskom.