Ústredná volebná komisia v Rusku dnes prezradila, kto v krajine zabojuje o post hlavy štátu. Okrem terajšieho premiéra Vladimira Putina (na snímke) do marcových volieb pôjdu aj ďalší štyria kandidáti.
Dvaja diskvalifikovaní
Komisia však vyradila z prezidentských volieb opozičného liberála Grigorija Javlinského a irkutského gubernátora Dmitrija Mezenceva. Podľa nej totiž nepredložili dva milióny hodnoverných podpisov od občanov na podporu svojej prezidentskej kandidatúry.
V boji o Kremeľ sa tak stretne päť uchádzačov: premiér Vladimir Putin, vodca komunistov Gennadij Zjuganov, líder nacionalistov Vladimir Žirinovskij, ľavicový politik Sergej Mironov a miliardár Michail Prochorov.
Kým prví štyria boli k voľbám pripustení ako kandidáti parlamentných politických strán, z ostatných jediný Prochorov dokázal prejsť sitom prísnej úradnej registrácie.
Malá liberálna strana Jabloko považuje diskvalifikáciu svojho kandidáta Javlinského za politické rozhodnutie, ktoré ju pripraví o možnosť vyslať do volebných miestností svojich pozorovateľov, aby dohliadali na poctivosť volieb.
Sfalšované podpisy
Aj Prochorov označil vyradenie Javlinského za ranu pre legitimitu volieb. Komisia sa naopak obhajuje, že nešlo o politiku, ale vzhľadom na množstvo nedostatkov v podpisových hárkoch nemala inú možnosť, než kandidáta vyradiť. Proti vylúčeniu Javlinského hlasovala jedine zástupkyňa Jabloko v komisii. Politik má ešte možnosť odvolať sa k najvyššiemu súdu.
"Je smutné, že nemôžeme Javlinského zaregistrovať. Bol navrhnutý zaregistrovanú stranou, ale zákon nám nedáva právo započítať okopírované podpisy," vyhlásil tajomník komisie Nikolaj Konkin. Vraj viac ako štvrtina podpisov na podporu Javlinského nebola v poriadku a komisia odovzdá falšované podpisy prokuratúre na vyšetrovanie. Vraj aj jeden z pracovníkov komisie na svoje prekvapenie pri previerke našiel svoj sfalšovaný autogram.
Nového prezidenta budú Rusi voliť 4. marca. Za jednoznačného favorita je pokladaný Putin, ktorý stál na čele štátu už v rokoch 2000 až 2008. Podľa prieskumov aj teraz Putin vedie s veľkým náskokom pred ostatnými uchádzačmi, ale zvolenie v prvom kole nemá úplne isté.
Vizitky zaregistrovaných prezidentských kandidátov vo voľbách v Rusku, ktoré budú 4. marca:
Sergej Mironov (58) – Až do minulého septembra stál desať rokov na čele Rady federácie, hornej komory ruského parlamentu. Na prezidenta ho navrhla ľavicová strana Spravodlivé Rusko, ktorá je kvôli lojalite k terajšiemu premiérovi Vladimirovi Putinovi označovaná za "druhú vládnu" stranu a ľavicovú alternatívu k Jednotnému Rusku, ktorého kandidátom je Putin. Mironov vyštudoval štyri vysoké školy - geofyziku na banskej akadémii, ekonomiku, práva a techniku - a do rozpadu ZSSR sa živil ako geofyzik. V roku 2000 viedol Putinov predvolebný štáb v Petrohrade a v rokoch 2006 až 2011 bol predsedom Spravodlivého Ruska. Na prezidenta kandidoval už v roku 2004, keď skončil šiesty so ziskom 0,75 percenta hlasov.
Michail Prochorov (46) – Prochorov je podľa magazínu Forbes tretím najbohatším Rusom, jeho majetok sa odhaduje na 18 miliárd dolárov. Patrí mu obrovská hlinikáreň, najväčší ruský ťažiari zlata Poljus Zoloto a niekoľko bánk, ale aj americký basketbalový tím New Jersey Nets. Zdrojom bohatstva tohto dvojmetrového miliardára sa však stala firma Norilsk Nickel, najväčší svetový ťažiari niklu a paládia. Svoj podiel v tejto spoločnosti Prochorov stačil predať v roku 2008 tesne pred tým, než trhy zrazila kríza.
Vlani v júni sa ujal vedenia novozaloženej strany Pravá vec, ale čoskoro bol z funkcie odstránený, pretože sa dostal do konfliktu s Kremľom. Podľa niektorých analytikov mal škandál Prochorova zbaviť nálepky bábky Kremľa, on sám ale spojenie s Putinom odmieta. Jeho rodina patrila v časoch Sovietskeho zväzu k prominentným vrstvám, on sám vstúpil počas štúdií na Moskovskom finančnom inštitúte do komunistickej strany. Pred rokmi bol vo Francúzsku vyšetrovaný pre podozrenie z kupliarstva.
Vladimir Putin (59) – Od mája 2008 premiér Ruska, ktorým sa stal potom, čo sa s kvôli ústave nemohol uchádzať o tretí prezidentský mandát za sebou. Teraz - po "premiérskej prestávke" - sa očakáva, že po marcových prezidentských voľbách opäť zasadne do kresla v Kremli. Do čela Ruska nastúpil ako nie príliš známy politik v decembri 1999, kedy si ho ako svojho nástupcu vybral Boris Jeľcin. Putin bol krátko premiérom a v roku 2000 bol zvolený za prezidenta. Potom rýchlo ovládol domácu politiku a pre Rusov sa stal bezkonkurenčne najpopulárnejším politikom, pretože podľa nich dokáže hájiť záujmy svojej krajiny v zahraničí a z Ruska urobil po rokoch chaosu a úpadku stabilizovanú veľmoc. Jeho odporcovia ale kritizujú stav demokracie v Rusku a rastúcu koncentráciu moci. Putin vyštudoval právo a hneď po štúdiách vstúpil do kedysi obávanej tajnej služby KGB. Je tiež šéfom vládnej strany Jednotné Rusko.
Gennadij Zjuganov (67) – V roku 1993 stál tento bývalý učiteľ pri zrode Komunistickej strany Ruskej federácie (KPFR) a stal sa jej predsedom, ktorým je dodnes. Pod jeho vedením strana prakticky prevzala štruktúry KSSZ na území Ruska a komunisti stále ťažia z pretrvávajúcej nostalgie u časti Rusov po "starých dobrých časoch" ZSSR. KPFR bola dlhé roky najsilnejšou stranou v krajine a Zjuganov sa v rokoch 1996, 2000 a 2008 zúčastnil prezidentských volieb a vždy skončil na druhom mieste. V roku 1996 mu chýbali tri percentá k víťazstvu v prvom kole. Pravidelne tiež zasadá v Štátnej dume.
Vladimir Žirinovskij (65) – Predseda nacionalistickej Liberálnodemokratickej strany Ruska (LDPR), ktorá je populárna najmä medzi extrémistami a ľuďmi, podľa ktorých Rusko stratilo veľmocenské postavenie. Strana pod jeho vedením vystupuje proti menšinám a proti všetkým neruským prvkom v spoločnosti. Neslávne preslávené sa stali Žirinovského nevyberané útoky proti oponentom, výtržnosti a nacionalistické a antisemitské výroky. Za prezidenta kandidoval aj v rokoch 1991, 1996, 2000 a 2008, v tých posledných skončil na treťom mieste. V roku 2001 prvýkrát priznal, že rodina jeho otca Volfa Isaakoviča Ejdelšteina bola židovského pôvodu a pochádzala z Poľska. Pôvodne vyštudoval na inštitúte ázijských a afrických krajín v Moskve (špecializoval sa na turečtinu) a neskôr i právo. Pred rozpadom ZSSR pracoval napríklad na ministerstve spravodlivosti.