Kým som v Tokiu nemusela otvoriť peňaženku, moja predstava o tom, ako je toto mesto drahé, bola viac ako skreslená. V čase obeda v mnohých z nich síce nájdete o pár eur lacnejšie menu, no neodporúčam, aby ste „boli hladní“ medzi dvanástou a jednou. V tom čase sa totiž chodia naobedovať snáď všetci zamestnanci tokijských firiem, v podnikoch je plno a je tam obrovský hluk.

Keďže Tokio je spleť rôznych malých uličiek, musíte sa nejako prepravovať. Prenájom auta je naozaj iba pre odvážnych, nájsť totiž voľné parkovacie miesto sa považuje za obrovské šťastie. Jednoduchšou voľbou je verejná doprava, kde vás najkratšia trasa bude stáť minimálne dve eurá, za malé pečivo na cestu necháte v pokladnici aj tri či štyri eurá. Rýchlejší, pohodlnejší a zábavnejší je však taxík. Nástupné naň stojí v prepočte sedem a pol eura, no každý kilometer suma rýchlo narastá. Taxikári majú radi cudzincov, pretože sme pre nich istý zdroj príjmov. Šoféri síce zväčša nevedia po anglicky, ale keď napríklad pozdravíte či poďakujete po japonsky, pocítia akúsi hrdosť a začnú byť veľmi milí. Zväčša, najmä keď ste žena, vám aj dajú niečo na pamiatku. Osobne sa mi to stalo až trikrát.

Japonci síce vedia, že ich ceny sú v mnohom premrštené, no podľa toho sa k turistom, zákazníkom či klientom správajú. Príkladom by mohla byť aj obyčajná cesta autobusom z hotela na letisko. Jednosmerný lístok, čo bola asi hodina cesty, ma síce vyšiel na 30 eur, no šofér hneď na začiatku vystúpi z autobusu, pozdraví vás, s úklonom vám ukáže, že môžete nastúpiť, naloží vám batožinu a keď vystupujete, pre nás sa až neprirodzene ponáhľa, aby vám s úsmevom podal veci.