Keď americký minister zahraničných vecí Colin Powell 5. februára v Bezpečnostnej rade OSN odôvodňoval nutnosť vojenského zásahu proti Iraku, vytiahol celý rad argumentov: údajné vlastníctvo zbraní hromadného ničenia, podporu medzinárodného terorizmu, potláčanie vlastného obyvateľstva... Dôvod jeho štyridsaťminútového vyratúvania bol jednoduchý -- musel zdôvodniť, prečo je útok na Irak legitímny, hoci nijaká iracká agresia neexistovala. Podľa článku 2 Charty OSN je totiž použitie násilia proti iným štátom možné len v dvoch prípadoch: pri sebaobrane, pri bezprostrednom nebezpečenstve útoku a s povolením Bezpečnostnej rady.
Debata o tom, či USA konali v rozpore s medzinárodným právom, neprestáva. Nová však nie je v nijakom prípade. Nemecká vláda sa pri odsúdení amerického postupu správala zdržanlivo akiste aj preto, lebo v roku 1999 sama postupovala bez súhlasu BR OSN -- pri intervencii NATO v Kosove.
Odôvodnenie vtedy znelo, že základná listina NATO obsahuje právo na "humanitárnu intervenciu", ak vláda nejakého štátu práv skupiny obyvateľstva ohrozuje mier či stabilitu celej oblasti. Podobným spôsobom bol zdôvodnený aj medzinárodný zásah v Somálsku, Haiti či vo Východnom Timore.
Teroristické útoky z 11. septembra 2001 diskusiu zintenzívnili, pretože odhodlanie USA zasahovať v zahraničí sa po tomto dátume drastický zvýšilo. Odvtedy si "superveľmoc" nárokuje právo vojensky intervenovať kdekoľvek na svete. Pre útok proti Afganistanu USA získali i mandát OSN.
Ťažkosti však prišli v prípade Iraku, pretože sa začali objavovať čoraz silnejšie pochybnosti o tom, kde ležia hranice onej "sebaobrany", ako si ju nárokuje americký prezident Georg W. Bush. Z hľadiska medzinárodného práva spočíva problém v tom, že USA sa stratégiou "preventívnych" úderov povyšujú nad všetky ostatné krajiny sveta. Na osobitnom právnom statuse trvá americká vláda, napríklad, aj v prípade Medzinárodného súdneho tribunálu, ktorému sa USA nechcú podriadiť.
Pretože väčšina sveta túto osobitnú rolu neakceptuje, na druhej strane Atlantiku medzitým už otvorene spochybňujú dokonca aj samotnú Chartu OSN. Vraj chráni predovšetkým "despotov", argumentujú jastrabi na americkom ministerstve obrany. "Otázky morálky sú v medzinárodnej politike v konečnom dôsledku tak či onak otázkami moci," hovorí zase celkom otvorene vplyvný americký publicista Robert Kaplan.
Iní zas tvrdia, že existujúce zásady je nutné obraňovať. V opačnom prípade totiž bude sotva možné uprieť právo na použitie násilia aj iným štátom. Ak napríklad teraz Američania vyzbrojujú iránske opozičné skupiny, Teherán by podľa neokonzervatívneho výkladu práva na sebaobranu mal právo zaútočiť na Washington.
Verejnú debatu o reforme medzinárodného práva však nemecká vláda v súčasnosti asi viesť nebude. Na jednej strane by také niečo mohlo totiž pôsobiť ako akási dodatočná legitimizácia amerického postupu voči Iraku a na druhej strane nikto nemá zatiaľ patent na to, ako by usporiadanie sveta v budúcnosti malo vyzerať. (hn/gaf)