Keď táto neveľká krajina v roku 1959 získala nezávislosť a oslobodila sa od belgického koloniálneho jarma, budúcnosť sa zdala každému ružová. Nie dlho. Väčšinový národ Hutuov sa začal všemožne snažiť, aby menšinu Tutsiov zlikvidoval v doslovnom zmysle. Udalosti vyvrcholili pred desiatimi rokmi, keď sa k moci dostal Vlastenecký front Rwandy, reprezentovaný práve uvedenou menšinou. Genocíde, ktorá nasledovala, padlo za obeť okolo osemstotisíc Tutsiov. Ostatní zutekali a útočisko našli v susedných krajinách - Ugande, Tanzánii, Kongu. Z utečeneckých táborov sa teraz pomaly vracajú, neraz ako úspešní ľudia, minimálne na africké pomery. V roku 2003 priniesli so sebou okolo 25 miliónov dolárov kapitálu a cenné skúsenosti.
V krajine, ktorej hrubý domáci produkt dosahuje 9 miliárd USD ročne, sa počíta každý dolár. Navrátilcom z Ugandy je prezident Paul Kagame. Navrátilcom z Tanzánie je i minister financií Donald Kaberuka. S oživením ekonomiky vyjadruje spokojnosť: "Chceme, aby sa domov vrátili ľudia s rozličným ekonomickým pozadím. Potrebujeme každého."
Francúzsky historik Gerard Prunier porovnáva exilových Tutsiov s východoeurópskymi Židmi v Amerike 19. storočia. Aj oni mali len málo peňazí a trochu vzdelania - ale silnú vôľu a cieľavedomosť. Tutsiovia sú dnes v Rwande hlavným prvkom hospodárskeho rozvoja a neboja sa ani celkom novej hospodárskej činnosti. Začali rozvíjať sieť mobilných telefónov, opäť postavili na nohy vývoz kávy a čaju, robia prvé kroky v rozvoji cestovného ruchu. Zo staronovej vlasti by chceli znovu spraviť prosperujúci hospodársky ostrov, taký, akým kedysi bol. Sú skutočnou elitou krajiny, s ktorou sa cítia úzko spätí. (hn/gaf)