Bežní smrteľníci v nich vidia zločincov a psychopatických netvorov, ale džihádisti vnímajú sami seba v prvom rade ako obete nespravodlivej spoločnosti. Vyplýva to z rozhovorov, ktoré s teroristami viedli psychológovia a sociológovia, píše agentúra AFP.
Myseľ džihádistov skúmali sociológ Farhad Khosrokhavar spolu s psychiatrom kriminológie Roland Coutanceau. Obaja vedci viedli rozhovory vo väzení aj mimo nich s islamskými radikálmi, ktorí sa síce často zatiaľ neodhodlali k násilným činom, ale velebia džihádistov a hlási sa k ideám teroristickej skupiny Islamský štát (IS).
"Tí, ktorí pochádzajú z miest s viac či menej veľkými getami, majú intenzívny pocit, že sú zavrhnutí a stigmatizovaní so všetkými stereotypmi, ktoré to sprevádza. Má to reálny rozmer. Muž s menom Mohammed má trikrát menšiu nádej na získanie práce než muž volajúci sa Didier. Pociťujú to ako veľkú nespravodlivosť," povedal Khosrokhavar, člen vedenia vysokej školy sociálnych vied EHESS.
Známky paranoje
"Zaobchádza sa s nami ako s hmyzom, rovnako ako sa izraelská armáda chová k Palestínčanom. Kvôli nášmu prízvuku, nášmu spôsobu života, nášmu správaniu," hovoria podľa Khosrokhavara moslimovia, s ktorými hovoril vo väzení či na predmestiach. Majú podľa neho pocit, že žijú v "úplnej nedôstojnosti".
"Vytvárajú si paranoický obraz sveta a seba samých ako obetí. A hovoria si, že vzhľadom na to, že je im odopieraná ľudskosť, majú právo byť hlboko nespravodliví a krutí a zabíjať neznámych ľudí," vysvetľuje Khosrokhavar.
Predseda Francúzskej ligy pre duševné zdravie Coutanceau sa domnieva, že oslovení islamisti vykazujú známky takmer klinickej podoby paranoje. Pre verbovača Islamského štátu sú potom títo nevyrovnaní, idealistickí ľudia na internete a pri stretnutiach ľahkou korisťou. Niektorí sú tiež priťahovaní jednoznačnosťou, akou sa vyznačuje podoba islamu presadzovaná IS. Niektorých len fascinujú zbrane a násilie.
"V tom tkvie podstata manipulátorov IS. Presviedčajú ich, že môžu vziať zbrane do ruky a strieľať na civilistov sediacich na terasách kaviarní či zhromaždených v koncertnej sále, pretože je to ich prirodzená obrana. Pre nás je to obludnosť. Pre nich je to vznešený čin," upresňuje Coutanceau.
Obete pre nich nie sú ľudia
Títo islamisti sú tiež podľa neho presvedčení, že bránia alebo mstia členov napádanej moslimskej obce. Túto obec si pritom idealizujú a vlastne ju ani nepoznajú. Vidia len Palestínčanov a sýrskych či irackých civilistov zabíjaných pri bombardovaní zo strany západných spojencov, alebo indických moslimov napádaných indickou armádou. "Zabíjaš mojich bratov, tak zabijem teba," zakričal v roku 2012 na juhu Francúzska mladý francúzsky islamista Mohammed Merah na francúzskeho vojaka, ktorého vzápätí zastrelil.
Svedkovia minulého masakru v klube Bataclan vypovedali, že zabijaci boli úplne pokojní, niekedy sa aj usmievali, zatiaľ čo vyprázdňovali zásobníky svojich kalašnikovov za výkrikov obetí. Krvné testy pritom dokázali, že neboli zdrogovaní, ale pri plnom vedomí.
K takémuto zabíjaniu neznámych civilistov, k aktivácii pásu s výbušninami na tele je potrebné najprv prestať vnímať ľudskosť svojich obetí, vysvetľuje psychiater Coutanceau. "Preto nás nazývajú psami a neveriacimi. Odňať svojmu nepriateľovi jeho ľudskosť umožňuje zabíjať bez výčitiek a ľútosti, tak ako to urobili v Bataclane."
"Odsudzovali ma, tak teraz ich budem súdiť ja. Odsudzujem vás k smrti a pasujem sa na kata," približuje myslenie islamských fanatikov Khosrokhavar. "Do tej chvíle sa cítili opovrhovaní, teraz z nich máme strach. Lenže strach odbúrava opovrhovanie. V obave je určitý rešpekt a uznanie. Myslia si, že sú hrdinovia, aj keď ide o záporných hrdinov. Považujú sa za rytierov pravej viery, ktorí bojujú proti silám zla, a prestávajú byť opovrhovaným otravným hmyzom," dodal sociológ.