Vždy, keď Zabulon Simintov vojde do svojho bistra v polorozpadnutom kábulskom dome, v ktorom sa nachádza aj posledná synagóga v Afganistane, sníme si jarmulku, typickú pokrývku hlavy židovských mužov.
"Musím si sňať čiapku, inak by si ľudia o mne pomysleli niečo zlé," veselo Simintov, schádzajúc po zablatených schodoch do suterénneho bistra.
Päťdesiatročný Simintov je posledným známym židom, ktorý v Afganistane zostal. V priebehu rokov sa stal takmer celebritou a na motívy jeho súperenia s predposledným židom, ktorý zomrel v roku 2011, vznikla dokonca aj divadelná hra.
Simintov si je dobre vedomý nesmierne konzervatívnej moslimskej kultúry a svojím pôvodom sa radšej nikde nechváli, aby chránil svoj podnik, kebabové bistro pomenované po severoafganskej provincii Badachšán.
"Všetko jedlo tu pripravujú moslimovia," povedal.
Teraz jeho útulnej a čistej kaviarni hrozí zatvorenie, lebo kebaby sa veľmi nepredávajú - najmä v dôsledku zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v Kábule, ktorá ľudí odrádza od jedenia vonku alebo chodenia do mesta.
Kedysi sa Simintov spoliehal na objednávky z hotelov, ale v čase, keď sa z Afganistanu sťahujú zahraniční vojaci, mesto je čím ďalej, tým nebezpečnejšie a chýbajú investície, prestali chodiť aj tie.
"Hotely zvykli objednávať 400-500 porcií. Štyri alebo päť pecí sa od popoludnia do večera nezastavilo," povedal. "Na budúci rok v marci sa chystám reštauráciu zavrieť a jej priestory niekomu prenajať."
V čase obeda bol obsadený len jeden stôl. Mladý pár si objednal prepečené mäso nastoknuté na dlhých ražňoch a iné afganské špeciality. Nezdalo sa, že by niektorý z oboch mladých ľudí vedel niečo o Simintovovom pôvode. Prezradili však, že prišli len preto, lebo vedľajšia reštaurácia, kde robia typické afganské cestoviny, je zatvorená.
O pôvode afganských židov sa toho veľa nevie, ale niektorí odborníci sú presvedčení, že v tejto krajine žijú už 2000 rokov. Zbierka zvitkov pochádzajúcich z jedenásteho storočia, ktorú nedávno objavili na severe Afganistanu, ponúka historicky prvú príležitosť preskúmať poéziu, obchodné záznamy a súdne výroky dávno zašlých čias.
Na prelome 19. a 20. storočia tu žilo približne dvojtisícové židovské spoločenstvo, ktoré však malo len obmedzené kontakty so židmi žijúcimi v zahraničí. Neskôr židia z Afganistanu hromadne odišli, poväčšine do novovzniknutého Izraela.
A Simintovova manželka s dcérou odišli do židovského štátu, ale on sa rozhodol zostať so svojimi afganskými "bratmi".
Simintov pochádza zo západného pohraničného štátu Herát, kolísky židovskej kultúry v Afganistane, a keď sprevádza cudzincov po zanedbanom interiéri synagógy, ukazuje im plagáty a modlitebné knižky so somárskymi ušami.
Zo zaprášeného príborníka vytiahol "šofar", baraní roh, ktorý sa používa počas židovského sviatku zmierenia Jom kipur, a bezvýsledne doň fúkol. Simintov sa stará aj o neďaleký cintorín, ktorý už pripomína len zopár rozlámaných kusov kameňa.
Iným náboženstvám sa darí ešte horšie ako judaizmu.
V Afganistane už niet kresťanov, prinajmenšom nie takých, ktorí by sa k svojmu vierovyznaniu otvorene hlásili a jediný murovaný kostol sa nachádza v komplexe talianskeho veľvyslanectva. Aj malá hinduistická populácia, ktorá v Afganistane žije, každým rokom ubúda.
Simintovovo osobné nešťastie úzko súvisí s rastúcim nebezpečenstvom podnikania v tejto časti sveta.
Aj viac ako 12 rokov po tom, čo americká invázia ukončila päťročnú krutú vládu Talibanu, sú výbuchy a streľba na dennom poriadku.
Simintov povedal, že jeho bistro je v strate 45.000 dolárov a on sám prišiel o všetky cennosti, ktoré zhromaždil jeho otec, ešte pred pádom Talibanu v roku 2001. Teraz dúfa, že z prenájmu bistra zarobí dostatok peňazí na obnovu synagógy.
Interiér nabielo vymaľovanej budovy vrátane podláh a stien synagógy je pokrytý čiernym povlakom. Taliban síce prežila, ale jej obsah je vyplienený.
Napriek svojmu odhodlaniu vyznávať aj naďalej vieru svojich otcov, je Simintov zatrpknutý, ba dalo by sa povedať, nahnevaný. Trápi ho nepriazeň osudu a skutočnosť, že ani jednotkám NATO pod vedením Spojených štátov sa nepodarilo zabezpečiť mier a poriadok bez všadeprítomnej hrozby Talibanu.
"Lepšie je vidieť psa ako Američana," hovorí Simintov. "Ak sa situácia v krajine ešte zhorší, utečiem aj ja."