Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
06.08.2015, 00:00

Atómovka zabila 100-tisíc ľudí. Ja som Hirošimu prežil (reportáž)

Pred 70 rokmi zhodili, tesne pred koncom druhej svetovej vojny, na Hirošimu prvú atómovú bombu. A zrovnala ju so zemou.

„Hral som sa na dvore so starším bratom a opäť ma štvalo, že ma predbehol v šprinte. Bol som veľmi tvrdohlavé decko, neznášal som, keď ma porazil, aj keď mal o dva roky viac. Stará mama pripravovala krátko pred ôsmou raňajky a zas to vyzeralo na lenivý letný deň,“ opisuje spomienky muž, ktorý sa mi predstavuje ako Haruki Takahasi.

Brat ho zrazu chytil za golier a ukázal na oblohu: Aha, bombardéri B-29! „Boli sme typické deti, vojna sa nám zdala vzdialená, naše mesto nikdy nebolo výrazne ostreľované, zdalo sa nám to ako zábava.“

Dvaja bratia však netušili, že posádka amerického bombardéra Enola Gay o pár minút zmení všetko. Ich životy, ich domov, históriu a posunie hranice vojenskej i ľudskej krutosti o veľký kus. O 8.15 hod. zhodila americká letka na Hirošimu bombu s názvom Little boy (malý chlapec). Presne pred 70 rokmi bola použitá prvá atómová zbraň na ľudí.

Druhé slnko s názvom Little boy

„Aha, druhé slnko, smial som sa a ukazoval bratovi prstom na oblohu. A potom si už nepamätám nič,“ opisuje dnes už 82-ročný Haruki to nezabudnuteľné ráno 6. augusta 1945.

Atómová bomba vybuchla 600 metrov nad zemou a zrovnala skoro všetko v okolí niekoľkých kilometrov. Haruki mal šťastie, bývali 2,3 kilometra od epicentra.

Obrovský výbuch, tlaková vlna a oheň – táto kombinácia zabila okamžite okolo niekoľko desaťtisíc ľudí. Jedným z nich bol aj starší Harukiho brat a jeho stará mama. Na celé mesto padol obrovský oblak prachu a dymu, ktorý zahaľoval všetko do tmy.

Bod zlomu

Haruki sa prebral na druhý deň, ležal na zemi, celé telo ho bolelo, pálilo, necítil si končatiny, videl len obrysy ľudí. „Nevedel som, čo sa deje, rozplakal som sa, chcel som len svoju mamu a rodinu.“

To ešte netušil, že mama je jeden z posledných blízkych, ktorí mu zostali. Aj vďaka tomu, že v ten deň nebola v Hirošime.

Našla ho po štyroch dňoch. „Všade boli zomierajúci, ale aj plačúci a skuvíňajúci ľudia, mali silné popáleniny, zleptanú kožu, keďže po výbuchu bomby sa Hirošima zmenila na horiace peklo. Ale mama prišla. A urobila to, čo mamy robia – malý zázrak. A ja som sa postupne, z mesiaca na mesiac, vo veľmi improvizovaných podmienkach dával dokopy.“

Hirošima? Pulzujúca metropola

Hirošima je dnes miliónové mesto. Typická metropola plná mladých ľudí, blikajúcich reklám, električiek, japonských barov či hotelov.

Priznávam však, mala som pred ňou rešpekt, keď som vystupovala z hypermoderného šinkanzenu na hlavnej stanici. Ale na prvý pohľad tu nebolo vidieť nič, čo by hovorilo o hrôzach, o ktorých mi na druhý deň rozprával Haruki. Rovné ulice, všade veľa Hello Kitty, ľudia poctivo čakajúci v rade na električku. Mesto typické pre Japonsko.

Nešlo mi to do hlavy, ako vedelo tak rýchlo a honosne vstať z popola. A to doslova. Keď som sa na to pýtala domácich, najčastejšie skloňovali slová húževnatosť, disciplína a obrovská vôľa prežiť.

Na ilustráciu: už pár hodín po výbuchu sa tvorili organizované susedské záchranné tímy, zriaďovali sa provizórne ošetrovne (90 percent lekárov útok neprežilo a drvivá väčšina nemocníc bola zrovnaná so zemou), spisovali sa zoznamy zranených... A postupne začali mesto spratávať a budovať nanovo.

Zlá Amerika a dobré Japonsko? Zabudnite

Neďaleko hirošimského Pamätníka mieru (nazývaného Atómový dóm), ktorý ako jediná budova v centre nebola zrovnaná so zemou, vystavuje pár dní pred výročím pádu bomby Takafumi Kato kresby detí z celého sveta. Tento umelec, učiteľ a autor projektu Artforpeace, teda Umením za slobodu, je jeden z tisícky ľudí, ktorý húževnato trvá na tom, že nikdy nesmieme zabudnúť a už nikdy sa nič podobné nemôže v histórii opakovať.

Deťom vysvetľuje, čo sa tu stalo.

Mimochodom, prekvapilo ma, že som sa väčšinou nestretla s interpretáciou o zlých Američanoch, ktorí zhodili bombu na Japonsko.

Rozhodnutie Američanov je podľa miestnych neospravedlniteľné, pretože prekročilo hranice ľudskej krutosti a zdegenerovalo celé generácie. No Japonsko sa tiež správalo nezodpovedne a hazardovalo.

„Nerýpme sa v tom, radšej hovorme o tom, čo to všetko spôsobilo, aby už nikde na svete nemuseli vznikať takého pamätníky,“ ignoruje stále pálčivú tému umelec.

Prečo?

V Hiroshima Peace Memorial Parku sa slovo mier skloňuje stále. Je to prechádzka po múzeách, ktorá vám nič nedaruje: tisícky príbehov bez šťastného konca, tisícky fotografií ľudí, ktorí uhoreli, obedáre, uniformy a hračky detičiek, vlasy obetí. Spôsobuje to až fyzickú bolesť.

Argumenty časom vyblednú a v človeku zostáva len otázka prečo?

Odpoveď na ňu vám nedá ani wikipédia ani životopis Harryho Trumana, prezidenta, ktorý vydal príkaz zhodiť atómovú bombu prvýkrát na ľudí.

Američania aj vďaka Hirošime a Nagasaki dostali Japoncov na kolená a ukončili druhú svetovú vojnu. No dodnes tu nebol ani jeden prezident. A nezmení to ani Barack Obama teraz počas 70. výročia.

Keď mier nie je len fráza

Slovo mier sa v Hirošime skloňuje tak často, že vám začne znieť ako fráza a možno vám už začne aj liezť na nervy. Hneď ako mi toto prebehne hlavou – hanbím sa. „Narodila si sa do krásneho sveta, si zdravá, môžeš cestovať. Môj svet sa zmenil 6. augusta, bol plný bolesti, pre mňa je slovo mier všetkým. Znamená pre mňa rodinu, zdravie, šťastie a príležitosť,“ odpovedá na moju uštipačnú poznámku tichým a vyrovnaným hlasom Haruki, ktorého milá tvár a jemné vrásky vôbec neprezrádzajú príbeh, ktorý má za sebou.

O pár dní, ako dovŕšil osemnásť rokov, zomrela jeho mama na rakovinu. Pretože mnohé príbehy sa začali písať až po tom, ako niekoľko hodín po výbuchu začal na rozhorúčených a smädných Japoncov padať rádioaktívny dážď.

Dnes je Haruki stále hrdým obyvateľom Hirošimy, možno ho aj vy stretnete tak ako ja pri múzeu a určite sa s vami dá rád do reči. A odporučí ochutnať slávne miestne palacinky, pretože históriu nezmeníte. A on už nikdy nedokáže, že vie bežať rýchlejšie ako jeho brat.

Prečo bombardovali Hirošimu

Pri rozhodovaní o použití atómovej bomby navrhoval generál Leslie Groves, ktorý bol vedúcim projektu Manhattan, ako hlavný cieľ bombardovania mesto Kjóto. Bývalé hlavné miesto Japonského cisárstva bolo významným strategickým cieľom. Minister obrany Henry Stimson Kjóto ako cieľ zamietol. Domnieval sa, že Kjóto má pre Japoncov príliš veľkú hodnotu a po jeho zničení by sa nevzdali, ale bojovali by do posledného muža.

Kjóto sa nachádzalo na zozname piatich miest, ktoré vybrala komisia poverená výberom cieľa. Okrem neho sa na zoznam dostali ešte Kokura, Hirošima, Jokohama a Niigata. Po Stimonsovom zásahu bolo Kjóto nahradené mestom Nagasaki.

Komisia napokon vybrala ako primárny cieľ Hirošimu preto, že bola významným priemyselným a vojenským centrom. V čase bombardovania sa v nej nachádzalo až 40000 japonských vojakov.

Súvisiace články

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.