V Nemecku sa v týchto dňoch koná jedna protivojnová demonštrácia za druhou. Máte pre ne pochopenie?
-- Dokážem si predstaviť, čo demonštrantov motivuje. Spôsob, akým došlo k tejto vojne, je totiž nanajvýš problematický.
Koalícia proti Saddámovi Husajnovi sa v roku 1991 mohla oprieť o mandát OSN. Na rozdiel od toho dnes proti vojne protestujú ľudia v rôznych častiach sveta. Čo sa nepodarilo?
-- V roku 1991 bolo jasným dôvodom vojny prepadnutie Kuvajtu. Na niečo podobné sa dnes nikto nemôže odvolať. Irak v tomto období nepochybne porušil viaceré rezolúcie OSN. Organizácia Spojených národov sa však nedokázala zjednotiť na primeranej odpovedi. Rozhodujúce pritom je, že ak by sa vo veci spoločného preventívneho úderu mal dosiahnuť konsenzus, bolo by treba možných partnerov presvedčiť naozaj silnými argumentmi. To sa nestalo. Namiesto toho v mnohých krajinách vznikol pocit nedôvery, že Amerike v skutočnosti ide o to, aby jednostrannou politikou dosiahla zmenu režimu v Iraku -- nezávisle od možnej hrozby zo strany Saddáma.
Kritika vojny proti Iraku, ako ju vyjadril celý rad krajín, vás teda neprekvapuje?
-- Vôbec nie. Nikto na svete predsa nepožadoval vpochodovanie do Iraku. Preto leží dôkazová povinnosť na USA.
Ak americká vláda nemá v ruke nijaké pádne dôkazy, čo je teda motívom pre túto vojnu?
-- Existuje celý rad dôvodov. Na prvom mieste je to psychologický a politický účinok, ktorý na americkú verejnú mienku mali teroristické útoky z 11. septembra 2001. Po druhé, je to kalkulácia, že prezident ľubovoľnej krajiny má vo vojne lepšie šance, aby ho považovali za vodcovskú postavu, čo zase zlepšuje jeho nádeje na znovuzvolenie. Okrem toho nový poriadok v Iraku poskytuje USA možnosť zmeniť status quo na Blízkom východe. K tomu sa pridáva záujem kresťanskej pravice a židovských neokonzervatívcov na bezpečnosti Izraela. A v neposlednom rade chce americká vláda vytvoriť precedens. Ten by mal iné vlády odradiť od snáh o získanie zbraní hromadného ničenia, ktoré by mohli ohrozovať americké záujmy.
Tri z piatich veľmocí, ktoré disponujú v BR OSN právom veta, vojnu proti Iraku odmietajú. Skrýva sa tým rebélia proti supermocnosti USA, ktorá by chcela usporiadať svet po novom?
-- Bezpochyby takýto vysoký stupeň sklamania nad svetovou dominanciou jedinej supermocnosti existuje. V medzinárodných vzťahoch však také niečo nie je nové.
Neexistuje v tejto súvislosti nebezpečenstvo, že sa vytvorí antiamerická koalícia?
-- To sa pokojne môže stať, ak Amerika svojím správaním bude aj naďalej vyvolávať rozhorčenie. Pôjde o to, aké postoje budú USA zaujímať po víťazstve nad Irakom.
Prezident Bush oznámil, že oslobodenie Iraku bude signálom na demokratizáciu celého Blízkeho východu. Niektorí členovia jeho vlády už hovoria o Iráne a Sýrii ako nasledujúcich stupňoch konfliktu. Nemyslíte, že priepasť medzi USA na jednej strane a medzi Francúzskom, Nemeckom, Ruskom a Čínou na druhej strane sa tým ešte prehĺbi?
-- To je možné. Ak by Bush sledoval kurz, ktorý by bol zacielený výhradne na arabské krajiny, bez toho, aby sa dotkol aspoň izraelsko-palestínskeho konfliktu, malo by to negatívne následky. V Európe by v takom prípade prevážil názor, že Amerika sleduje veľmi jednostrannú blízkovýchodnú politiku. Tlak proti Washingtonu by mohol ešte vzrásť, ak by sa presadila mienka, že USA svetu aj naďalej predkladajú zmes neúcty a ignorovania záujmov iných štátov.
Ako by ste charakterizovali Bushovu blízkovýchodnú politiku?
-- Taká neexistuje.
Kritici hovoria, že OSN je reliktom druhej svetovej vojny. V Bezpečnostnej rade sa vraj odzrkadľuje vtedajší pomer síl. Nepotrebujeme nejaké nové fórum?
-- Fóra samotné nie sú ešte nijakým riešením. Ponúkajú len platformu na vyjadrenie názorov. Ale ak sa nevytvorí konsenzus, neprinesú nič.