Do Česka odišla študovať už pred piatimi rokmi. Vtedy by ju vôbec nenapadlo, že sa z jej doneckej ulice stane vojnová zóna. Rodinu videla naposledy pred rokom. V Donecku nefunguje pošta ani banky a vycestovať je stále ťažšie. "Každý vie, že ak odíde, tak je otázka, či sa vráti," hovorí 23-ročná Oleksandra.

Kedy vám došlo, že na Ukrajine dôjde ku kríze?
Asi rok dozadu. Vlani v marci som bola po štátnici v Donecku. Otecko si zo mňa stále robil srandu: "Kedy už, Saša, pôjdeš do Českej republiky, už si tu dlho." Raz prišiel a mne došlo, že už to nie je žiadna sranda. Začal kričal, že sú problémy v Kyjeve a za chvíľu to bude v Donecku, a že si musím rýchlo zbaliť veci a odísť. Pamätám si, že som do tašky hádzala hrnčeky, kaše, zápalky ... Myslela som, že budeme niekde v lese. Nakoniec som odišla vcelku v pokoji, to bolo chvíľu po Kryme.

Tušili ste, čo bude nasledovať?
Odišla som 17. marca a bolo jasné, že to neskončí na Kryme a referendom, že to bude pokračovať.

Aký ste z toho mali pocit?
Ja som etnická Ruska ako otecko. Mamička je Ukrajinka. Ja som sa ale vždy cítila viac ako Ruska než ako Ukrajinka. Keď sa to však stalo (anexia Krymu, pozn. red.), tak sme boli všetci urazení. Chápali sme, že tam bojujú ruskí vojaci. To vo mne vzbudilo odpor voči všetkému ruskému. Aby ste pochopili, tak vo veľkých centrách a mestách medzi sebou hovoríme z 90 percent po rusky, v školách je ruština. Po ukrajinsky sa učí len ukrajinský jazyk a literatúra. Keď sa to stalo, tak som začala viac čítať v ukrajinčine, hovoriť po ukrajinsky. Dokonca som chodila v tričku s trojzubcom a s ukrajinským vencom na hlave.

A teraz?
Pochopila som, že politika, ktorú vedie Kyjev, je rovnaká, nič sa nezmenilo. Rovnako kradnú, ale navyše sa zamerali proti občanom, ktorí zostali. Mali plno možností separatistov dostať, keď boli na otvorenom priestranstve, na diaľniciach, ale namiesto toho s nimi bojujú v mnohomiliónovom meste. Teraz už chcem rovnako ako všetci hlavne pokoj.

Čo mierová dohoda z Minsku? Obe strany sa obviňujú z porušovania, platila vôbec?
Platila tak dva dni. V Debaľceve sa strieľalo stále a v Donecku bol pokoj celkovo dva dni, kým prišli šialené boje. Hovorila som akurát s oteckom a pýtala sa ho, či je u nich pokoj. On povedal, že je a za chvíľu mi hovorí, že to zakríkol, pretože už zase začali. O žiadne prímerie nešlo.

Ako berú bežní obyvatelia Donecka povstalcov?
Niektorí sa k nim pridávajú, pretože nemajú inú možnosť. Ukrajina zablokovala všetky účty, platy, príjmy. Keď nemôžu odísť, tak ako majú fungovať? Jediná možnosť je ísť do armády a dostávať peniaze od Doneckej ľudovej republiky. Ja som hovorila s pár ľuďmi, ktorí sa pridali k povstaleckému hnutiu už v septembri alebo v októbri, pretože nedostávali v práci plat. Niektorí hovoria, že aj Donecká ľudová republika im neplatí, ale stále majú aspoň jedlo a základné veci, a to im stačí.

Takže tvoji známi sú na strane povstalcov?
My nie sme na strane nikoho. Moja rodina bola dlho proukrajinská. Teraz už sa nefandí nikomu. Problém je, že ukrajinské médiá o povstalcoch hovoria ako o teroristoch. Je naozaj ťažké povedať, či sú to povstalci, pretože to, za čo hovoria, že bojujú, je len pretvárka a povrchnosť. Deväťdesiat percent povstalcov sú ruskí vojaci a zvyšok sú kadyrovci a zahraniční vojaci.

Myslíte, že to má riešenie?
Myslím si, že už to nikdy nebude ako predtým. Ešte tak dva roky sa bude strieľať. Aj keby sa ale potom Donecká ľudová republika stala zase súčasťou Ukrajiny, tak už to nikdy nebudú Ukrajinci. Tá krivda, ako sa ukrajinská vláda správala k doneckým ľuďom v čase krízy, tá v nich pretrvá. Keď si poviem, ako sa cítim ja a moji kamaráti, tak my sa necítime ako Ukrajinci alebo Rusi, ale ako Donečania. Prevláda v nás miestny patriotizmus.

Plánujete ísť niekedy domov?
Hrozne by som chcela, ale rodičia sú proti. Takisto je ťažké sa do Donecka dostať kvôli problémom s preukazmi. Musíme čakať, či ich dostaneme, alebo nie. Musíme žiadať na úradoch, ale je to šedý systém. Musíme platiť v hotovosti na ruku, aby to urobili rýchlejšie, a to stojí veľa. Potrebujem dokumenty, prečo cestujem a tak ďalej. Keď toto vyjde, tak dostať sa tam ešte dá, ale otázka je, ako sa dostať späť.

Kde beriete správy z miesta?
Správy nečítam, pretože všade o tom píšu zle. Keď chcem niečo vedieť, tak sa spýtam rodičov alebo kamarátov, čo tam sú.

S rodičmi hovoríte cez internet, existuje aj iné spojenie?
Nie. Ani pošta odtiaľ nechodí. Keď mi naši chceli poslať na Vianoce darčeky, tak museli povedať známym v Kyjeve, aby niečo nakúpili a poslali mi to. Ja im tiež nemôžem nič poslať. Keď na tom boli zle, tak som chcela poslať peniaze, ale nefungujú ani banky.

V ktorej štvrti v Donecku býva vaša rodina?
Bývame vo štvrti, kde je letisko. Na letisko je to od nás desať minút a tam sú strety najväčšie.

Ako nesiete, že vaši blízki žijú vo vojnovej zóne?
V lete to bolo hrozné, to som na to vôbec nemohla myslieť. Potom mi prestali všetko hovoriť a upokojovali ma, že všetko je v poriadku. Ako zlé to je, som pochopila, keď mi v lete prišli na promócie. Vízum dostali na poslednú chvíľu. Keď som pre nich išla do Prahy, tak som ani nemala isté, či naozaj priletia. Keď prišli, tak to bol pre mňa šok. Desili sa vždy, keď letelo lietadlo, v noci nemohli spať. Psychicky sú na tom zle.

Čo vám vojna všetko vzala?
Mali sme dom, chatu, autá. Zostal nám byt, ale čo sa týka chaty, tak ani nevieme, v akom je stave, pretože je na línii frontu. Moja teta prišla vo vojne o manžela. Šla von a potom ho našli v kaluži krvi. Nevieme, ako umrel. Ďalší môj známy viezol v taxíku ľudí a auto trafili. Nepoznám ani jednu rodinu, ktorá by vo vojne o niekoho neprišla. Všetci naši známi odišli. Kto mohol, odišiel.

Chce vaša rodina odísť?
Plánujeme, že by za mnou prišiel brat, ale problémom je padajúci kurz meny. Keď mi rodičia ešte posielali peniaze, tak bol kurz jeden dolár za osem hrivien, potom to bolo jedna k šestnástim, čo bol šok. Teraz je to 1:36 (rozhovor vznikal 28. februára, pozn. red.) Neviem, či na to budú mať, ale dúfam, že to vyjde, dostane víza a budúci rok už bude študovať tu. Otecko chce poslať aj mamičku a tete chce tu nájsť prácu.

Dá sa normálne vycestovať?
Teoreticky dá. Problém je v tom, že niektorí majú napríklad starších rodičov, ktorých tam nechcú nechať. Každý vie, že ak odíde, tak je otázka, či sa niekedy vráti.

Čo prechod hraníc?
Väčšina sa snaží odísť cez hranice s Ruskom a potom ďalej cez Belgorod späť na Ukrajinu. Obídu Doneckú ľudovú republiku, aby nemuseli prechádzať zložitým systémom. Majú ukrajinské občianstvo, a tak prechod medzi Ruskom a Ukrajinou je bez problémov.

Povstalci miestnych obyvateľov nekontrolujú?
Povstalcom je jedno, či tam niekto jazdí, alebo nie. Kontrolujú na checkpointoch, ale nemajú prepracovanejší systém.

Oleksandra
Narodila sa v roku 1992 v Donecku. Po strednej škole odišla do Českej republiky. Absolvovala jazykový kurz pre cudzincov na Karlovej univerzite. Teraz študuje magisterské štúdium politológie.