Budíček o štvrtej ráno a pred raňajkami ešte do práce. Bývalý väzeň severokórejského pracovného tábora 607 detailne opísal režim, v ktorom žijú trestanci z radov armády. Z polí si vraj do tábora nesmú vziať ani kamienok, aby s jeho pomocou nemohli spáchať samovraždu, píše iDnes.cz.
Pre štyri stovky ľudí v pracovno-výcvikovom tábore číslo 607 začína každý deň rovnako. O štvrtej ráno sa rozhučí siréna a vyženie ich na nástup. Až skončí tohtoročná poľnohospodárska sezóna, budú si môcť dve hodiny pospať. Hneď po budíčku sa musia rozdeliť do pracovných čiat a vyraziť v ústrety celodennej drine.
"Občas sa stane, že niekto už počas ranných prác skolabuje kvôli hladu alebo anémii," spomína pre server DailyNK.com jeden z bývalých väzňov. Pod podmienkou anonymity opísal, ako vyzerá život za ostnatým drôtom a pod neustálym dohľadom dozorcov na strážnych vežiach.
Tábor 607 nepatrí medzi typické severokórejskej lágre, kam sa zatvárajú politickí väzni spolu s príbuznými až do tretieho pokolenia. V hornatej provincii Južný Pchjongan väzní Kim Čong-unova armáda svojich vojakov, ktorí sa dopustili menej závažných prečinov. Na rozdiel od trestancov v bežných pracovných táboroch majú nádej na prepustenie, väčšinou odídu v priebehu dvoch rokov.
Kto nemá na úplatok, skončí v baniach
O to intenzívnejšie je pracovné nasadenie a vymývanie mozgov. Brány tábora musia opúšťať "napravení" trestanci milujúci svojho vodcu. Hneď od rána preto začínajú prevážať na traktory hromady piesku, plieť záhony a zbierať kamene. Skupiny väzňov sa počas rána vystriedajú na raňajkách a hromadne sa osprchujú.
Potom nastupujú k svojmu hlavnému zamestnaniu. Časť z nich odchádza pracovať na prísne strážené polia, v hornatom teréne obhospodarujú desiatky hektárov pôdy. Ďalší mieria rúbať stromy do neďalekých lesov, najťažšia práca však na väzňov čaká v okolitých baniach.
"Pestovanie zeleniny a starostlivosti o dobytok sú medzi trestancami veľmi žiadané, pretože nejde o tak namáhavú prácu. Nechať sa zaradiť do jednej z týchto dvoch skupín je však ťažké, sú k tomu potrebné veľmi dobré kontakty alebo závratne vysoký úplatok," popisuje bývalý obyvateľ tábora. Malá skupina drevorubačov, ktorú dozorcovia regrutujú z radov najvýkonnejších baníkov a farmárov má zase v lesoch určitú šancu dostať sa nepozorovane do styku s miestnymi dedinčanmi.
Mäso len na Kimove narodeniny alebo keď pojde krava
"Keď sa väzni po celodennej tvrdej práci vracajú do tábora, dozorcovia im dôkladne prehľadajú vrecká. Nemôžu si priniesť ani jediný kameň, aby ho nemohli použiť na spáchanie samovraždy," vysvetľuje niekdajší trestanec. Personál tábora večer všetkých väzňov prepočíta podľa zoznamu. Ak niekto chýba, v tábore je vyhlásený poplach. Desiatky strážcov z okolitých polí potom prehľadajú celú horskú oblasť.
Jedálny lístok sa v tábore takmer nemení. Každý obyvateľ dostane misku ryže s kukuricou, prípadne polievku z bielej reďkovky. Iba na aprílový deň Slnka, kedy Severokórejčania oslavujú narodeniny "večného prezidenta" Kim Ir-sena, je pripravená sviatočné tabuľa s hovädzím mäsom. Kúsky hovädzieho sa väzňom ujdu ešte vtedy, keď niektorá z chovných kráv ochorie.
"Počas môjho pobytu sa raz stalo, že som celý týždeň dostával len zemiaky," spomína bývalý trestanec na ďalšiu obmenu večernej ponuky. Potrebnú energiu na ďalší deň ťažkej práce, ale z oficiálnych prídelov vraj nie je šanca načerpať. Veľká časť jeho spoluväzňov by zrejme zomrela od hladu, keby im zo svojich už tak biednych zásob nenosili jedlo príbuzní.
Bez lásky ku Kimovi sa z tábora nepohnete
"Práca a tvrdá disciplína sa znáša ťažko, ale to všetko je nič v porovnaní s neutíchajúcim a krutým hladom, na ktorý si spomínam. Keď mladí chalani dostanú hŕstku ryže a trinásť hodín denne drú v baniach alebo na farmách, zdá sa vám, ako keby sa nebo i zem okolo vás točili. Ako keby ste boli neustále na pokraji mdlôb," spomína niekdajší väzeň.
Príbuzní trestancov môžu do tábora zavítať raz za mesiac. Ide o jednu z mála výhod, ktorú majú vojaci z Tábora 607 oproti väzňom z ostatných lágrov, ktorých rodiny zvyčajne stihol rovnaký trest ako samotných hriešnikov.
Ak prinesú svojmu príbuznému nejakú ryžu alebo kukuricu navyše, trestanec si ju môže zjesť počas zvláštnej prestávky a často sa vraj podelí aj s kolegami, ktorých tak mnohokrát zachráni pred vyhladovaním. Návštevníci, ktorí merajú dlhú cestu do hôr Južného Pchjonganu môžu so svojimi blízkymi hovoriť predpísaných desať minút. Keď čas vyprší, o prípadnom predĺžení návštevy rozhoduje suma peňazí ponúknutá šéfovi dozorcov.
Hlavným cieľom tábora však nie je nechať neposlušných vojakov zomrieť od hladu. Trestanci trávia niekoľko hodín denne na "lekciách lojality", kde zborovo spievajú piesne oslavujúce Kim Ir-sena aj jeho potomkov. Personál tábora sa zo všetkých síl snaží odstrániť z ich mysle všetko, čo by ohrozovalo ich lásku k Pchjongjangu a Kórejskej strane práce. Brány pracovno-výcvikového tábora môže opustiť len vzorný vojak, ktorý sníva o jedinom: Oddane slúžiť Kim Čong-unovi v boji proti južným susedom aj imperialistom zo Západu.