Ak sa dá niekto označiť za veterána ruskej politiky, je to bezpochyby Sergej Šojgu. Súčasný minister obrany sa na rebríčkoch popularity pravidelne umiestňuje hneď za Vladimirom Putinom a znalci Ruska ho považujú za jedného z jeho možných nástupcov.

Pred dvoma rokmi si Vladimir Putin vyrazil na dovolenku na juh Sibíri. Pred televíznymi kamerami vytiahol z rieky Urbun dvadsaťkilovú šťuku a jeho tím s nadšením vyhlasoval, že z vody vylovil "hotového krokodíla". Putinovi aplaudoval aj Sergej Šojgu, ktorý ruského prezidenta na rybolov na juhu Sibíri pozval.

Táto príhoda dokazuje, ako blízko k vládcovi Kremľa súčasný minister obrany má. "Šojgu je dlhodobo považovaný za jedného z najpopulárnejších politikov v krajine, navyše sa mu ako jedinému podarilo byť od roku 1990 takmer nepretržite v ministerskom kresle. Ruskými prezidentmi mu vždy boli prisudzované kľúčové a ťažké agendy," približuje úlohu dnes päťdesiatdvaročného politika analytik Václav Lídl.

Sibírsky Satan
Sergej Kužugetovič Šojgu sa narodil desať rokov po konci druhej svetovej vojny v Tuve - ruskej republike na hraniciach s Mongolskom, kde žijú prevažne budhisti a mnoho obyvateľov dodnes prevádzkuje šamanizmus.

Otec súčasného ministra obrany bol jedným z najvýznamnejších komunistov v Tuve, zo začiatku to však nevyzeralo, že malého Sergeja čaká žiarivá politická kariéra.

V jednom z neskorších rozhovorov priznal, že sa v puberte rád bil a miesto školy sníval, že sa stane vodičom kamiónu. Vďaka odvahe, s ktorou vykonával najrôznejšie riskantné kúsky, si vyslúžil prezývku Satan. Raz vraj kvôli stávke preplával rozbúrený Jenisej, inokedy rieku preskákal po plávajúcich kryhách.

Nezvládnuteľný mladík sa však koncom puberty ukľudnil a na vysokej škole v Krasnojarsku vyštudoval murárstvo. Oženil sa a začal pracovať na stavbách na južnej Sibíri. Počas desiatich rokov sa vypracoval na stavbyvedúceho a v roku 1988 vstúpil do komunistickej strany, v ktorej radoch sa rýchlo presadil - údajne predovšetkým vďaka svojmu svokrovi.

Armáda záchranárov
Najskôr sa stal podpredsedom strany v Abakane a zasadol v regionálnej vláde Krasnojarského kraja. Ak by Sovietskym zväzom nehýbala perestrojka, Šojgu by to podľa ruského novinára Olega Kašina pravdepodobne dotiahol na šéfa partaje v rodnej Tuve. Časy sa však menili a mladý aparátnik navyše získal v politických kruhoch mocného patróna - Borisa Jeľcina, ktorý sa roky priatelil s jeho otcom.

V roku 1990 sa Šojgu presťahoval do Moskvy, kde dostal miesto v Štátnej architektonickej a stavebnej komisii. Papierovanie ho však nebavilo a Šojgu neskôr spomínal, ako bol z prvého roka v metropole kolabujúceho Sovietskeho zväzu rozčarovaný. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď bol menovaný šéfom zboru ruských záchranárov, ktorý vznikol v roku 1988 po zničujúcom zemetrasení v Arménsku.

Na čele organizácie, ktorá mala za úlohu zvládanie následkov prírodných katastrof, sa temperamentný Tuvinec našiel. Šojgu si podľa Kašina presadil, že jeho záchranári budú nosiť uniformu a zbraň, a podriadil ich tvrdej vojenskej disciplíne. Vedľa polície a armády tak vytvoril paralelnú silovú zložku, počtom mužov síce neveľkú, ale pohotovú, a voči svojmu šéfovi absolútne lojálnu.

Svojich mužov nevysielal len na miesta živelných katastrof, ale nasadzoval ich aj ako svoju súkromnú armádu v politických bojoch počas rozpadu Sovietskeho zväzu. Keď sa v auguste 1991 skupina ortodoxných komunistov pokúsila o puč, Šojgu podporil Borisa Jeľcina, ktorý zo zfušovaného prevratu vyšiel ako víťaz a po rozpade ZSSR sa stal prezidentom Ruska.

Vernosť svojmu politickému "krstnému otcovi" Šojgu preukázal aj o dva roky neskôr, keď Jeľcin čelil vzbúreným poslancom a v Moskve vypukli boje, pri ktorých padli desiatky ľudí. Kasíno píše, že zatiaľ čo armáda vtedy vyčkávala a požadovala od Jeľcina písaný rozkaz k útoku na parlament, aby na neho v prípade neúspechu mohla zvaliť zodpovednosť, Šojgu na nič nečakal. Svojich mužov vyslal k obrane úradu moskovského starostu, ktorý patril k Jelcinovým stúpencom a účastníkom demonštrácie na podporu prezidenta nechal rozdať zbrane.

Putinovi po boku
Jeľcin pokus o zvrhnutie ustál a svojmu chránencovi pomoc nezabudol. Zbor záchranárov pohltil jednotky civilnej obrany a v roku 1994 sa transformoval na nové Ministerstvo pre výnimočné situácie, v ktorého čele pochopiteľne bol Šojgu. Čerstvý minister však rozhodne nehodlal tráviť všetok čas papierovaním v Moskve.

Kedykoľvek niekde vypukla katastrofa, Šojgu bol na mieste. Vyrážal na miesta postihnuté zemetrasením, požiarmi či záplavami, aby osobne koordinoval prácu svojich mužov a spolu so záchranármi sa vrhal do sutín. Televízia akčného politika vykresľovala ako superhrdinu, takže niet je divu, že sa čoskoro stal jedným z najpopulárnejších členov vlády. Ministri a premiéri prichádzali a odchádzali. Šojgu zostával.

Jeho popularita sa Kremľu hodila na sklonku tisícročia, kedy v krajine vypukol boj o Jeľcinovho následníka. Chorľavejúci a neobľúbený prezident si zvolil vtedy neznámeho premiéra Vladimira Putina, proti tomu sa však otvorene postavil populárny expremiér Jevgenij Primakov, vplyvný starosta Moskvy Jurij Lužkov aj väčšina gubernátorov.

Vo chvíli, keď Jeľcinovi a Putinovi odporcovia združení v strane Vlasť - Celé Rusko mierili k víťazstvu v parlamentných voľbách, Kremeľ začal politickú protiofenzívu. Tri mesiace pred voľbami založil vlastnú stranu nazvanú Jednota a do jej čela postavil populárneho ministra pre mimoriadne situácie.

Strana s medveďom v znaku nemala takmer žiadny program. V kampani sa sústredila na osočovanie svojich súperov a podporu nového čečenského ťaženia, ktoré nariadil Putin niekoľko týždňov po svojom vymenovaní do funkcie premiéra.

Vďaka masívnej propagácii v televízii a Šojguovej popularite Jednota vo voľbách v decembri 1999 získala druhý najväčší počet hlasov (po komunistoch), vďaka čomu mohla pripraviť pôdu pre Putinovo zvolenie za prezidenta o štyri mesiace neskôr. V roku 2001 pohltila Primakovovu stranu Vlasť - Celé Rusko a vzniklo Jednotné Rusko, vládnuca partaj Putinovho režimu.

Reforma armády
Za Putinovej vlády moc populárneho ministra pre mimoriadne udalosti naďalej rástla. V máji 2012 na čele ministerstva skončil, aby si nakrátko odskočil do funkcie gubernátora Moskovskej oblasti, ale už v novembri toho istého roku ho Putin menoval ministrom obrany miesto Anatolija Serďukova zdiskreditovaného korupčnými škandálmi.

Šojgu dostal za úlohu dotiahnuť do konca reformu ruskej armády, ktorej nedostatky sa naplno ukázali pred štyrmi rokmi počas vojny s Gruzínskom. Ruské ozbrojené sily v mnohom pripomínali Sovietskou armádu, neohrabaného molocha opierajúceho sa v prípade vojny na masovú mobilizáciu. Namiesto toho začala vznikať moderná armáda 21. storočia tvorená profesionálnymi jednotkami pripravenými na okamžité nasadenie.

Zatiaľ čo za nenávideného Serďukova sa vojaci reformám vzpierali, Putinovmu obľúbencovi si nikto netrúfa odporovať. Šojgu zrušil niekoľko nepopulárnych opatrení zavedených svojim predchodcom, ale inak pokračoval v nastolenom smerovaní. Budoval armádu zloženú z profesionálnych vojakov, nakupoval nové zbrane, prehĺbil väzby na priemysel a nariadil mimoriadne previerky bojovej pohotovosti.

"Šojgu po Serďukovi zdedil extrémne náročnú úloha, ktorú sa mu však darí zatiaľ úspešne zvládať. Doteraz sa podarilo významne zjednodušiť a zefektívniť štruktúru armádneho velenia, čiastočne profesionalizovať vojsko a v neposlednom rade obnoviť veľkú časť vojenskej techniky," komentuje výsledky reformy analytik Lídl.

Keď sa vlani v marci objavili na Kryme povestní "zelení mužíčkovia", západní vojenskí experti priznali, že vidia armádu nového typu - profesionálnych vojakov so špičkovým vybavením a zbraňami. Šojgu si za bleskurýchle obsadenie polostrova vyslúžil najvyššie ruské vyznamenanie, Rad sv. Ondreja s mečmi, s ktorým sa pochválil aj tento rok na vojenskej prehliadke pri príležitosti 70. výročia porážky fašizmu.

Na vrchole kariéry
"Anexia Krymu bola vrcholom jeho profesionálnej dráhy. S čiastočne modernizovanou armádou sa mu podarilo s chirurgickou presnosťou previesť doktrínu nelineárne vojny zo štádia konceptu v realitu na bojisku," usudzuje Lídl.

Vojna na východe Ukrajiny však pre Šojgu znamenala aj jednu nepríjemnosť. Keď bol vlani v lete nad Donbase zostrelený malajzijský boeing s takmer 300 ľuďmi na palube, Kyjev proti nemu začal trestné stíhanie kvôli vojenskej pomoci proruským separatistom.

Špekulovalo sa, že mu to môže skomplikovať ďalší kariérny postup, Šojgu sa však obvinenia vysmial. "Nedomnievam sa, že by to malo nejako významne ovplyvniť jeho kariéru," myslí si Lídl.

Šojgu je teraz na vrchole moci. Špekuluje sa o ňom ako o možnom nástupcovi nie príliš obľúbeného premiéra Dmitrija Medvedeva alebo dokonca samotného Putina, ktorý ho ako jediný z ruských politikov poráža v rebríčkoch popularity. V jeho neprospech by mohli zohrávať jeho budhistické korene, ktoré by celkom určite prekážali pravoslávnej cirkvi. Na tohtoročnej prehliadke na Červenom námestí sa však Šojgu prežehnal.

"Predstavuje jedného z najpravdepodobnejších nástupcov Vladimira Putina. O tom, že má v ruskej nomenklatúre jedinečnú pozíciu, svedčí aj to, že jeho rezort je zatiaľ jediný, ktorý sa vyhýba väčším rozpočtovým škrtom plynúcim z následkov západných sankcií a finančnej krízy," hodnotí Lídl Šojguovo postavenie.