Narodil sa a celý život prežil v Donecku, pracoval ako inžinier. Sám sa považuje za polovičného Rusa a polovičného Ukrajinca. S rozhovorom súhlasil iba pod podmienkou, že nebude uvedené jeho meno. Celé meno máme k dispozícii v redakcii.
Prečo ste utiekli z Donecka?
Utiekol som, pretože som sa obával o svoj život. Kvôli bombardovaniu a ostreľovaniu nebolo bezpečné ostávať v meste. Aj keď nebolo jednoduché z neho ani odísť. Existovalo riziko, že ma odvedú do armády alebo jednoducho niekde „zmiznem“. Preto som sa rozhodol nielen odísť z Donecka, ale aj z Ukrajiny.
Kam presne?
Mám v Nemecku kamaráta, ktorý ma pozval, takže som si za posledné peniaze vybavil víza a prišiel. Na jednej strane sa cítim ako utečenec, na druhej aj ako ekonomický emigrant. Som vyštudovaný inžinier, pokúsim sa nájsť si tu prácu a postaviť sa na vlastné nohy. Moji európski priatelia mi s tým pomáhajú.
Ako to vyzeralo v Donecku predtým, než ste ho opustili?
Situácia bola veľmi zložitá. Každý deň bolo mesto bombardované a prakticky neustále sa ozývala delostrelecká streľba. Nič tam nefungovalo – firmy aj obchody zatvárali a v tých obchodoch, ktoré ešte ostali otvorené, viazlo zásobovanie. V praxi to znamenalo, že sa nedali kúpiť žiadne čerstvé veci, iba konzervy. Prišiel som o prácu a na Ukrajine je medzi stratou práce a úplným dnom iba tenká hranica. Neboli to podmienky pre život.
Prečo ste prišli o prácu?
Od začiatku roka nezískala firma, v ktorej som pracoval, ani jeden nový kontrakt. Chvíľu dobiehali staršie projekty, ale aj tie sa skončili a tak firma začala prepúšťať. Tých pár ľudí, ktorí vo firme zostali, si muselo zobrať neplatené voľno. Aj ja som teraz takpovediac na dovolenke. Nemyslím si však, že by moja spoločnosť začala opäť fungovať, nakoľko hospodárstvo krajiny sa prakticky zastavilo.
Nemali ste v úmysle pridať sa k niektorej zo strán konfliktu?
Ja nepodporujem ani jednu stranu, nechcem bojovať, chcem mier. Na Ukrajine prebehla už tretia vlna mobilizácie. Spadajú do nej muži od 18 do 55 rokov, sú masovo odvádzaní do armády. Ja som síce na vojne nebol, nemyslím však, že by to niekoho zaujímalo. Nechcem riskovať, že by som musel strieľať do svojich susedov. Kyjev síce tvrdí, že sa jedná o protiteroristickú operáciu, v skutočnosti to je však vojna. Teroristi majú na hlavách šatky a vyhadzujú sa do vzduchu v metre, keď však proti sebe stojí muž proti mužovi, tank proti tanku, je to vojna.
Hovorí sa, že medzi separatistami sú regulérni vojaci ruskej armády...
O tom neviem, v armáde DNR (Donecká ľudová republika, pozn. red.) bojuje viacero mojich spolužiakov zo základnej školy, prišli o prácu, pridali sa k nim. A hneď, ak by tam aj boli ruskí vojaci, čo by to zmenilo? Už na začiatku žiadala DNR Rusko o pomoc. Ale nechcem rozprávať o politike, nezaujímam sa o ňu a nepodporujem ani jednu stranu.
Ak sa vám nepodarí nájsť si v Európe prácu, čo budete robiť?
Asi najskôr odídem do Ruska. Veľmi sa bojím vrátiť sa do svojho regiónu a dokým nebude uzavretý trvalý mier, nebudem sa cítiť bezpečne ani v žiadnom inom mieste Ukrajiny.
A ak by bol uzavretý mier?
Zo všetkého najradšej by som sa vrátil do môjho rodného, milovaného Donecku. Ak by som si tam mohol nájsť aspoň trochu normálnu prácu, chcel by som pracovať v prospech svojho mesta, regiónu, krajiny.
Máte aj nejaké podmienky? Napríklad „vrátim sa, iba ak bude vytvorená Donecká ľudová republika“ alebo naopak, „ak Ukrajina ostane jednotná“?
To pre mňa nie je podstatné, dôležité je, aby bol mier. Dá sa však povedať, že som viac patriotom môjho mesta ako krajiny. Ak by všetci milovali svoje mesto tak ako ja, myslím, že by sme žili v lepšom štáte. Dúfam, že keď príde mier, Doneck bude súčasťou dobrej krajiny.
Určite naďalej sledujete, čo sa v Donecku deje, ako to tam vyzerá teraz?
Situácia veľmi pripomína humanitárnu katastrofu. Takmer v celom meste nejde voda, ľudia zadržujú tú dažďovú, v mnohých mestských častiach nie je elektrina, plyn. Ako z postapokalyptického filmu.
Ostal v meste ešte nejaký váš známy?
Všetci moji priatelia, rodina a známi z mesta utiekli. Doneck teraz pripomína polopúšť, v kedysi miliónovom meste ostala možno štvrtina obyvateľov. Niektorí moji priatelia odišli do ostatných regiónov Ukrajiny, iní do Ruska. Najväčšia diaspóra je v Moskve a na Kryme.