Integrácia utečencov v Európe podľa mnohých naráža na kultúrne rozdiely a neochotu spolupracovať. Podľa riaditeľa dánskeho komunitného centra Tampoline House Mortena Golla je však problémom postup vlád. Z utečencov robia klientov sociálneho systému, ich integrácia musí byť založená na demokracii, uviedol v rozhovore pre iDNES.cz.
Aký je status ľudí, ktorým pomáhate? Ide o žiadateľov o azyl, zamietnutých žiadateľov, alebo prisťahovalcov?
My na ich oficiálny štatút príliš nehľadíme. Neškatuľkujeme ľudí. U nás veríme v demokraciu ako základný prvok v integrácii týchto ľudí do našej spoločnosti. Aby sme ich mohli správne naučiť princípy demokracie, musíme na ich oficiálny status zabudnúť. Prichádzajúcim vždy hovoríme, že sú jedným z nás.
Dočítal som sa, že pomáhate aj ľuďom, ktorých žiadosť o azyl úrady odmietli. Je to legálne?
No, povedal by som to tak, že to nie je ilegálne. Pomáhame ľuďom, na to sa sústredíme.
Ako sa líši vaša pomoc utečencom od pomoci, ktorú im poskytujú oficiálne zariadenia financované vládou?
Naša vláda sa snaží vytvoriť také zlé podmienky pre utečencov, aby sa sami rozhodli odísť. My sme toho názoru, že tento systém ľudí demotivuje k akejkoľvek akcii. Po pár týždňoch v utečeneckom tábore alebo azylovom centre nechcú potom robiť nič. Ak budete s ľuďmi zaobchádzať tak, ako to robia v utečeneckých táboroch, stanú sa z nich v podstate klienti nášho sociálneho systému. V podstate nemajú možnosť prevziať nad svojím životom kontrolu.
Chcel by som zdôrazniť, že my svojim spôsobom utečencom nepomáhame. Poskytujeme im len platformu pre to, aby si dokázali pomôcť sami. Mňa osobne v skutočnosti utečenci nezaujímajú, zaujíma ma demokracia. Toto je podľa mňa jediný spôsob, ako pomáhať utečencom. U nás v Trampoline House nenávidíme charitu. Chceme byť opakom charity.
Aké podmienky v dánskych utečeneckých táboroch panujú?
V táboroch čelíte chudobe, pretože nemôžete pracovať. Ste izolovaní. Von v podstate nemôžete, pretože nemáte peniaze. Tábory sú ďaleko v lesoch, izolované od ostatnej populácie. To všetko vedie k javu, ktorý sa volá duševná paralýza. Je to stav, kedy vám začína vynechávať mozog. Zabudnete, kto ste. Zabudnete, čo viete. Jedinou možnosťou potom pre vás je čakať, až vám niekto dá ďalšie peniaze, prístrešie a jedlo.
Koľkým utečencom v súčasnosti pomáhate? Môžu si u vás zarobiť nejaké peniaze?
Máme tu asi sto utečencov z azylových centier a táborov, ktorí k nám dochádzajú a potom máme asi 75 ďalších ľudí, ktorí už dostali azyl a pracujú tu ako dobrovoľníci. Čo sa týka finančnej stránky, tak žiadateľom o azyl len platíme peniaze na cestu z a do azylových centier. Ľudia tu ale môžu nájsť tých správnych ľudí, ktorí im neskôr pomôžu nájsť prácu.
Odkiaľ utečenci pochádzajú? A aké majú vzdelanie?
Všeobecne sa to povedať nedá. Niektorí vyštudovali univerzitu, iní boli z robotníckej triedy alebo boli poľnohospodári. Máme tu aj ľudí, ktorí nikdy nechodili do školy. Nerobíme ale medzi nimi rozdiely. Máme tu ľudí zo Sýrie, Iránu, Iraku, Palestíny, Somálska, Sudánu, Eritrey, ale aj z Nepálu. Celkovo sa u nás stretávajú ľudia asi 25 národností.
Ako ľudia z odlišných kultúr a s odlišným náboženstvom dokážu spolupracovať?
Celý proces integrácie musí byť založený na tom, že sa navzájom rešpektujeme. Všetci musia rešpektovať kultúru, ktorú si so sebou títo ľudia priniesli, rovnako ako oni musia rešpektovať našu kultúru a zvyky. Keď k nám príde niekto nový, hovoríme mu, že ho radi prijmeme, ak nás bude bezpodmienečne rešpektovať. Na oplátku mu ponúkame rovnaký rešpekt. Rovnako tak sa musia utečenci rešpektovať medzi sebou.
A v oficiálnych zariadeniach to takto nefunguje?
Nie. Náš postup je v protiklade k tomu, čo sa deje v táboroch a v Dánsku všeobecne. Dáni sú veľmi rasistickí, veľmi sa o tom ale v spoločnosti nehovorí. Keď už sa o tom hovoriť začne, ľudia sa hneď rozohňujú a tvrdia, že rasisti rozhodne nie sú. V skutočnosti je ale rasista každý. Aj ja som rasista, my všetci sme rasisti. Rasizmus pochádza zo strachu z ostatných ľudí. Je to prirodzené, nemôžete sa tomu vyhnúť. Každý má strach z toho, čo nepozná. Otázkou vždy je, ako sa k tom strachu postavíte.
V táboroch je rasizmu plno aj medzi utečencami. Každý sa drží svojej kultúry a tradícií a nevylieza zo skupiny rovnako zmýšľajúcich ľudí. Keď potom prídu k nám, povedia - možno som z Iránu, ale môžem mať kamaráta Sudánca. To by sa v utečeneckom tábore nikdy nestalo. Demokracia, o ktorej som pred chvíľu hovoril, je základom tohto procesu.
Už niekoľkokrát ste v súvislosti s integráciou zmienil pojem demokracia. Čo podľa vás demokracia znamená?
Ja mám na mysli iný druh demokracie, než ten, ktorý nám ukazujú vlády. Tými už je celá Európa presýtená. Ľudia vládam neveria. Politici ich unavujú, pretože prichádza s riešením problémov, ktoré sami spôsobili. A dokonca ich ani nedokážu vyriešiť. My tu hovoríme o demokracii, ktorú v sebe cíti každý človek. Jej základom je to, že keď máme s niečím problém, tak si o tom pohovoríme.
Ľavicové ani pravicové strany nepochopili proces integrácie utečencov. Nie je to o dávaní ani o tvrdom prístupe, ale o vzájomnom rešpekte a demokracii, o ktorej hovorím. Stačí sa pozrieť do praxe. Veľa ľudí, ktorí utiekli zo svojej vlasti, utiekli pred diktátormi. Podvedome hľadajú demokraciu, aj keď ju mnohí z nich nikdy nezažili. Ľudia, ktorí prišli do našej krajiny, túžia po tom, aby ich tu akceptovali. Túžia po dodržiavaní ľudských práv. Chcú sa stať súčasťou dánskej spoločnosti.
Stretli ste sa sa vo vašom komunitnom centre s agresívnym správaním utečencov?
Prijímame každého, takže sme nejaké problémové prípady pochopiteľne mali. Ale často sa to nakoniec obráti na dobré. Dobre to ilustruje prípad bývalého bojovníka Talibanu, ktorý k nám jedného dňa prišiel a vyzeral ako terorista z komiksu (smiech). Najskôr som sa ho bál. Prišiel ku mne do kancelárie a pýtal sa, čo je toto za miesto a ako tu pomáhame.
Povedal som mu, že je tu vítaný, ak nás bude rešpektovať. Predniesol som mu naše pravidlá a oznámil, že ak sa do tunajšej komunity zapojí, môže niečo dostať aj naspäť. Nakoniec sa stal naším najúspešnejším pracovníkom v utečeneckých táboroch, ktorý k nám vodí ďalších ľudí. Teraz za nami chodí a hovorí nám o problémových prípadoch alebo o ľuďoch, ktorí sú na dne a potrebujú pomôcť.
Myslím si, že sporov tu nemáme viac ako v akomkoľvek bare v Kodani. Aj u nás to býva spôsobené alkoholom, hlavne pri piatkových tanečných zábavách. Ak sa to stane, spurného človeka požiadame, aby sa upokojil. Ak pokračuje, pošleme ho preč. Pamätám si aj na prípady, keď som asi päticu žiadateľov o azyl vykázal na jeden mesiac.
Išlo aj o násilné útoky?
Jeden z tých, ktorých som vykázal, vyprovokoval bitku. Vlastne všetky násilné incidenty sú spôsobené alkoholom. V tejto súvislosti by som menoval jeden prípad, keď žena, ktorá sa naozaj veľmi opila, rozbila fľaša o hlavu muža, ktorý v skutočnosti vôbec nič nevykonal. Hovoríme ale o piatich incidentoch za päť rokov fungovania Trampoline House. To je podľa mňa zanedbateľné.
Aký je pohľad Dánov na utečeneckú krízu?
Ľudia sú podľa mňa v poslednej dobe vydesení. Politici hovoria o kríze, ale podľa mňa žiadnu krízu nemáme. Utečencov je viac, než v predošlých rokoch, ale napríklad v Dánsku sme v roku 2015 prijali 14-tisíc utečencov, to nie je nič. V tejto krajine žije 5,6 milióna ľudí. Mohli by sme sa s tým ľahko vysporiadať.
Neoznačoval by som to preto za utečeneckú krízu, ale za krízu politickú. Politici nevedia, čo majú robiť, tak zatvárajú hranice. Ak by sme pritom aplikovali správne postupy integrácie, o ktorých už som hovoril, dokážeme prijať desaťkrát viac ľudí, než ktorých sa teraz bojíme.
Ako by sa tieto postupy podľa vás mali aplikovať v širšej praxi?
Všetko musí vzísť od obyčajných ľudí. Stačí založiť komunitné centrá, rôzne záujmové kluby, kde budú mať utečenci možnosť integrovať sa do spoločnosti. Dôležitá je úloha tiež väčších združení, ktoré by mali prepájať obyčajných ľudí s vládou. Obyčajní ľudia musia zobrať princípy demokracie a odovzdávať ich ďalej.
Utečenci a pôvodní obyvatelia si môžu navzájom pomáhať. Z menších miest napríklad odchádza čoraz viac ľudí. Miestni obchodníci tak musia zatvárať svoje obchody, keď ale v týchto mestách dobre integrujeme utečencov, ich biznis môže ďalej fungovať.
Sú podľa vás dobrým riešením krízy kvóty na prerozdelenie utečencov, ktoré sa snaží presadiť Európska komisia?
V tejto súvislosti stále viac pochybujem o tom, či bol dobrý nápad rozširovať Európsku úniu na súčasných 28 členských krajín. Keď sa pozriete do 90. rokov a konflikt na Balkáne, mali sme tu obrovské množstvo utečencov. V tom čase sme mali menšiu a bohatšiu EÚ. Všetky krajiny súhlasili, že si utečencov prerozdelia.
Teraz máme 28 krajín a mnohé z nich myslia len na seba. Nemajú žiadny zmysel pre solidaritu. Keď tieto krajiny začnú hovoriť, že s týmto problémom nechcú mať nič spoločné, skôr alebo neskôr to logicky začne hovoriť aj Dánsko. Solidarita je preč. Bez rozšírenia by sme podľa mňa stále mali Európsku úniu, ktorá je založená na solidarite.