Nikišino je zrejme najzničenejšia dedina v Donbase. Frontová línia mesiace prechádzala priamo jej stredom a väčšina domov zmizla pod smršťou munície. Teraz tu vládne napätý pokoj. Ľudia bez peňazí a práce sa sem po mesiacoch vojnového besnenia vracajú a snažia sa obnoviť svoje domovy a živobytie.

"Tu niekde boli," hovorí kolega Tomáš a prudko spomaľuje. Na prvý pohľad ideme po celkom normálne zapadnutej asfaltke k dedine, ktorá už sa objavuje na obzore. Stačí ale trochu zaostriť a človek zistí, že sa všade okolo v tráve váľa munícia. Torzá rakiet, nábojníc a ďalšieho streliva, o ktorom nikto nemá tušenie, či je ešte nebezpečné. Niektoré strely sa zaryli aj do asfaltu a práve to je dôvod, prečo Tomáš brzdí. Miestni označili kritické miesta bielymi tehlami, a tak si teraz medzi nimi dávame akýsi slalom.

O pár metrov ďalej je v ceste kráter. "To už strely postupne likviduje armáda. Robia to tak, že k jednej strele dajú druhú a odpália ju," vysvetľuje Tomáš a ďalej ostražito kľučkuje. Inak sa do Nikišiny, pravdepodobne najzničenejšej dediny na Donbase, dostať nedá. Vo februári, kedy sa bojovalo o Debaľceve a okolí, ležalo Nikišino na samom dne kotla, v ktorom Rusi a povstalci Ukrajincov obkľúčili. Mesiace obliehania a ostreľovania sa na dedine kruto podpísali.

Príspevok som hneď na druhý deň minula za pohreb
Ešte predtým ale zastavujeme v Kamjance. Vojna sa tu obtlačila do každého domu, strechu a okná nemá takmer žiadny a z väčšiny urobili strely úplné ruiny. Ľudia sa do zvyškov domovov vracajú len pomaly. "Polovicu konfliktu sme strávili tu. Potom ale manžel prestal chodiť, tak sme utiekli do vedľajšej dediny Olchovatka, kde som prenajala byt. Muž ma ale stále prosil, nech sa vrátime, bál sa o dom," hovorí šesťdesiatpäťročná Naďa Pjenkina pred svojím domom, ktorý má síce poničenú strechu a steny, ale v porovnaní s ostatnými vyviazol celkom dobre.

Naďa žila mesiace len z úspor, sociálne dávky prestali chodiť s prvými výstrelmi. Prvá pomoc prišla na konci februára. "Dostali sme jednorazovú pomoc 1 000 hrivien na osobu. Tú noc, čo sme ju dostali, ale manžel zomrel, tak som príspevok minula za pohreb," hovorí Naďa a do očí sa jej derú prvé slzy. Manžela pochovala, ale úmrtný list dodnes nemá. Humanitárna pomoc do zapadnutej dediny doputovala doteraz len s Červeným krížom a Človekom v tiesni.

"Nemám žiadne peniaze a nemôžem si ani požiadať o sociálne dávky. To je možné len v Artemivsku a tam nedostanem priepustku," hovorí Naďa a pomenúva tak jeden z najväčších problémov súčasného Donbasu.

Artemivsk síce leží len 60 kilometrov odtiaľto, ale už na území pod správou ukrajinskej vlády. A na cestu cez front je potrebné mať priepustku. Jej vybavenie trvá dlhé týždne, znamená opakované cesty na checkpointy v blízkosti frontovej línie, takmer určite úplatok úradníkovi a ani tak nie je isté, že sa človek bude môcť vydať do mesta, kde má rodinu, alebo kde si chce požiadať o sociálne dávky.

Čo Nadi zostáva? "Tí, ktorí pracovali v miestnom družstve, môžu požiadať o pomoc v hodnote 4 000 hrivien. Budú ju vyplácať v naturáliách. Každý má dostať asi dve tony zrna," dúfa Naďa. "Čo budem s toľkými zrnom robiť? No predám ho. Teraz potrebujem hlavne peniaze," hovorí vdova a prechádza vyľudnenou dedinou, kam sa mnoho obyvateľov už nikdy nevráti. Do Nikišina, ktoré rovnako ako Kamjanka leží na území ovládanom proruskými separatistami, je to len cez pole.

Ľudia šliapu po zvyškoch svojich domovov
Drsnú siluetu dediny zadupanej do zeme stovkami granátov, striel a rakiet nezjemní ani mäkké zapadajúce slnko. Na mnohých miestach to vyzerá, ako by tu prešiel tajfún, lenže túto skazu spôsobil človek a jeho zbrane. Náboje, munícia, debny od granátov aj vrecia s pieskom sú pohádzané v zákopoch uprostred obce. Cestu lemujú holé múry posiate guľkami. A medzi kulisami skazy sa občas mihnú ľudia, ktorých odtiaľto pred mesiacmi vyhnala streľba. Teraz prišli vzkriesiť domov.

Väčšinou šliapu po troskách toho, čo roky budovali, a tápu, odkiaľ začať. Podobne ako Andrej z časti obce, ktorej miestni hovoria Gagarin. "Vidíte sami. Keby som chcel vymeniť rámy okien, spadne mi to celé na hlavu," hovorí tridsaťšesťročný baník a bezmocne pozerá na trámy zo strechy, ktoré trčia do toho, čo zostalo z obývačky. Sám teraz obýva jedinú miestnosť, ktorá má strop aj všetky štyri steny a dá sa v nej zakúriť. Manželka a syn Alexander, ktorý chodí do piatej triedy, teraz žijú v neďalekom Toreze, kde je na rozdiel od Nikišina otvorená škola.

"Tento dom sme dostali ku svadbe. Celý život som pracoval v baniach a snažil som sa niečo vybudovať. A tu vidíte výsledok. Okná som menil mesiac pred konfliktom," hovorí a uprene sa pozerá na pokrivené rámy, z ktorých trčia črepy. Pozrie sa na ruiny okolo seba a zaspomína na začiatok vojny, ktorá ho úplne ožobračila. "Bombardovať sa tu začalo v júli, tak sme odtiaľto s rodinou utiekli," hovorí.

"Viem, že môj dom zabrali separatistickí vojaci. Rozložili oheň v kachliach a keď ukrajinskí vojaci videli dym z komína, začali na dom strieľať," opisuje. Na dom sa Andrej prišiel pozrieť hneď po tom, čo z dediny odtiahli vojaci. "Všetko, čo mám, je tu, patrí mi tu aj kus pôdy. Šachta teraz nefunguje, tak nemám žiadny príjem. Chystám teda aspoň pôdu pred sezónou," hovorí Andrej a dodáva, že s opravami začne podľa toho, aký materiál sa mu podarí získať ako prvý.

Bývali tu vôbec ľudia?
Dom suseda naproti dostal zásahy len z ľahkých zbraní, o to väčšia spúšť sa skrýva vo vnútri. "Neviem, kto tu býval. Či to vôbec boli ľudia?," pozerá sa na neporiadok, ktorý tu po sebe nechali vojaci, ktorí mesiace okupovali jeho dom. Všade sa váľajú zvyšky konzerv, obaly od nábojov, steny sú počmárané sprostými nadávkami, na podlahe niekto rozložil oheň.

Pomoc Ukrajine
Človek v tiesni pomáha na východe Ukrajiny od vlaňajšieho augusta, pomoc organizuje zo základne vo Slavyanskaya. Tým najbiednejším poskytuje okamžitú humanitárnu pomoc, ako je jedlo alebo lieky. Pomáha s opravou zničených domov alebo vybavovaním utečeneckých centier. Ľuďom tiež ponúka poukážky na nákup jedla. Od začiatku novembra Človek v tiesni sústavne pracuje aj v Donecku a oblastiach kontrolovaných separatistami. V meste otvoril kanceláriu a najohrozenejším ľuďom poskytuje potraviny, lieky, hygienické potreby aj detské plienky. Mesačne zásobuje potravinami vyše 7 000 ľudí. Podporil tiež niekoľko domovov pre seniorov, hospicov či azylových domov pre ľudí bez domova.

Článok bol zverejnený na iDnes.cz