Severná Kórea v tomto období zažíva veľké dni. Vládnuca Strana práce totiž oslavuje sedemdesiate narodeniny a krajina sa okázalými oslavami snaží svetu ukázať svoju jednotu i blahobyt. O tom, že skutočnosť je iná, nikto nepochybuje. Naozajstnú tvár KĽDR poodhalil v rozhovore pre server Lidovky.cz i prekladateľ Prokop Vantuch, ktorý po izolovanom štáte desať dní cestoval ako turista.

V súvislosti s cestami do Severnej Kórey sa často hovorí o tom, že turisti musia dodržiavať prísne bezpečnostné opatrenia. Je tomu naozaj tak?

Rôznych pokynov a odporúčaní bola celá rada. Tým hlavným je zrejme obmedzenie pohybu. Nemôžete si totiž chodiť, kedy chcete a kam chcete. Počas dňa ste neustále so skupinou, máte určený program a nesmiete sa nikam vzdialiť. Noc potom trávite na hoteli, ktorý by ste nemali opúšťať. Pri vchode ale nestojí nikto, kto by strážil, aby z neho turisti neodišli. Lenže v KĽDR jednoducho západní turisti voľne po uliciach nechodia, takže ak by sme si niekam vyrazili, hneď by bolo jasné, že je niečo zle.

V minulosti sa neraz stalo, že v KĽDR boli západní turisti za to, že nerešpektovali tamojšie zákony, zadržaní. Upozorňovali vás sprievodcovia pred začiatkom zájazdu na nejaké predpisy, ktoré by ste naozaj nemali porušiť?

Asi najprísnejšie pravidlo sa týka náboženstva. Prísť do krajiny a presviedčať miestnych ľudí o viere alebo napríklad niekde na hoteli alebo kdekoľvek inde "náhodou" nechať Bibliu, znamená naozaj veľký prúser.

Stretli ste sa ešte s nejakým skutočne bizarným pravidlom?

Áno, hneď s niekoľkými. Zaujímavé je napríklad to, že severokórejské zákony nariaďujú všetkým, aby sa poklonili pred sochami Kim Ir-sena a Kim Čong-ila a tiež pred ich telami v mauzóleu. Tam navyše platia aj prísne pravidlá, čo sa týka oblečenia. Muži musia mať košeľu a kravatu a podobné nariadenie platí aj pre ženy.   

A čo fotografovanie?

V tomto ohľade sa priznám, že som čakal oveľa prísnejší a obmedzenejší režim, než aký sme v skutočnosti mali - v podstate jediné, čo sa vyložene nesmie fotiť, sú vojaci a čokoľvek vojenského. Ale toto pravidlo do istej miery platí aj v iných častiach sveta. Tiež sa ešte nesmelo fotiť v mauzóleu, kde okrem iného ležia vystavené telá Kim Ir-sena a Kim Čong-ila, a v Múzeu medzinárodného priateľstva (International Friendship Exhibition- pozn. Red.), kde sú vystavené dary, ktoré všetci Kimovia dostali z rôznych kútov sveta .

Takže bežný život Severokórejčanov napríklad na uliciach turisti zaznamenávať môžu?

Na informačnej schôdzke pred cestou nás síce upozorňovali, že sa nesmie fotiť nič, čo by Severnú Kóreu ukazovalo v zlom svetle, teda akékoľvek známky chudoby, špiny alebo napríklad rozostavané domy a staveniská všeobecne. Ale kórejskí sprievodcovia s ničím takým problém nemali a nevadilo im to. Zákaz sa teda týkal len vojakov, v tom boli naozaj striktní.

Zároveň bolo pre Severnú Kóreu v minulosti typické, že turisti po prílete museli odovzdávať mobilné telefóny. Toto pravidlo stále platí?

Už nie. Dokonca si už cestovatelia môžu v KĽDR zaobstarať SIM kartu na volanie, vrátane možnosti pripojenia na internet. Je to ale veľmi drahá záležitosť. Z tejto SIM karty si môžete zavolať do zahraničia, ale vôbec sa nedovoláte na severokórejské čísla. A nefunguje to ani naopak. Severokórejská sieť je totiž od tej pre turistov úplne oddelená. Čo sa ale týka ostatnej elektroniky - tá sa kontroluje - a veľmi prísne.

Čo to znamená?

Po prílete musíte všetky zariadenia, ktoré so sebou veziete, dôsledne deklarovať, pretože prebiehajú náhodné kontroly. Ja som napríklad musel vysvetľovať, prečo veziem k notebooku malý externý disk. Musel som ho zapojiť, spustiť a kórejský colník si prezeral súbory, ktoré na disku boli, a chcel, aby som tam disk nechal, že mi ho dajú pri odchode z krajiny. Vraj na ňom bolo príliš veľa súborov. Naši sprievodcovia sa ma ale zastali, a policajti mi tak disk nakoniec nechali.

Mohli ste vôbec navštevovať miesta, kde sa Severokórejčania bežne pohybujú? Napríklad obchody?

S miestnymi sme sa stretávali neustále, na ulici alebo pri prechádzke metrom. Ale čo sa týka obchodov, tak do tých úplne bežných turista nemôže. Nemal by ani ako zaplatiť, pretože miestna mena by sa mu vôbec nemala dostať do rúk. My sme ale mali možnosť navštíviť obchodný dom Kwangbok, kde nakupuje povedzme pchjongjangská stredná trieda. Pôsobil podobne ako Prior u nás za minulého režimu. Otázkou však je, koľko obyvateľov Pchjongjangu si môže dovoliť takto nakupovať, keď je veľa obyvateľov KĽDR závislá na prideľovaní kvót jedla.

Podľa informácií z médií by sa mohlo zdať, že Severokórejčania svojho vodcu obdivujú. Myslíte, že ich úcta je úprimná alebo skôr predstieraná, ako tomu bolo napríklad v Československu pred rokom 1989?

To porovnanie s Československom sa samozrejme ponúka, avšak u nás režim nebol až tak nepriedušne uzavretý, takže ľudia mali zo zahraničia predsa len viac informácií. A tým pádom mali aj viac podnetov k pochybnostiam a viac možností utvoriť si nejaký vlastný názor. Vie sa, že aj Severokórejčania začínajú pomaly získavať kúsky správ "zvonku". Otázkou ale je, koľko ľudí takéto informácie má ... Každý asi doma nemá tajne schované rádio prijímajúce vysielanie spoza hraníc alebo DVD disky s juhokórejskými filmami či seriálmi. Či tak alebo tak, aj keby veľa obyvateľov pochybnosti mala, asi by to vzhľadom k prísnosti tamojšieho režimu len ťažko nejakým spôsobom dávala najavo.

A čo sochy Kimov a ďalších prominentov severokórejského režimu. Sú skutočne na každom kroku, ako sa často uvádza?

Áno. Konkrétne sôch nie je až toľko, ale maľby a portréty sú naozaj všade. V mestách je veľa obrovských malieb Kim Ir-sena a Kim Čong-ila v nadživotnej veľkosti, mnoho pomníkov a pamätníkov a niekde stoja aj známe ohromné bronzové sochy. Portréty oboch vodcov visia tiež v každej domácnosti, dokonca aj v každom vozni metra. Všetci Severokórejčania starší ako štrnásť rokov navyše musia nosiť na odeve odznak s podobizňou jedného či oboch zosnulých Kimov. O tom, čo teraz vládnuci Kim Čong-un videl, urobil alebo navštívil, sa píše denne v novinách a hovorí v štátnej televízii. Takže kult osobnosti miestnych obyvateľov sprevádza skrátka na každom kroku.

Dá sa v Severnej Kórei vôbec naraziť na niečo, čo by pripomínalo život v Česku?
Veľmi nie. Súčasné Česko pripomínajú snáď len československé električky, ktoré u nás ešte v niektorých mestách jazdia alebo prinajmenšom nedávno jazdili. Ale inak Pchjongjang typickou výstavbou, starými dopravnými prostriedkami alebo vzhľadom obchodov pripomína skôr Československo z doby pred revolúciou.

Mal ste počas pobytu v KĽDR z niečoho alebo niekoho strach?

Vôbec nie. Z pohľadu bezpečnosti sa dá bez preháňania povedať, že je to pre turistu jedna z najbezpečnejších krajín na svete. Samozrejme ak niečo nevyvedie. Inak sa vám tam ale v podstate nemá čo stáť. Nemal som pocit, že by sa na mňa niekto na ulici pozeral ako na imperialistického votrelca zo západu ani mi za chrbtom nechodili žiadni tajní agenti s pištoľou ...