Vyvolal teroristický útok na slovenských vojakov, ktorý potvrdilo aj Ministerstvo zahraničných vecí, rozruch v Afganistane?
Pracujem pre neziskovú organizáciu a dostávame denne informácie o bezpečnosti v Afganistane aj kvôli výjazdom do terénu. Takže sme zachytili aj toto. Sme pripojení na internete a píše mi aj rodina, pretože niektoré médiá písali, že teroristi zaútočili na Slovákov v Afganistane, a to sa dá vysvetliť všelijako...
Ako by ste teraz opísali situáciu v Afganistane?
Som tu vyše roka a mám pocit, že sa situácia zhoršuje. Nie je to katastrofa, mojej osobnej bezpečnosti sa to nedotýka, ale vyostruje sa to tu. Hlavne kvôli tomu, že tu budú na budúci rok voľby a je to akási kampaň. Násilie tu, žiaľ, patrí k akejsi výbave niektorých opozičných skupín. Je tu teda predpoklad, že sa bude situácia zhoršovať.
Mário Straka je projektovým manažéra Človeka v ohrození
Nebojíte sa o svoju bezpečnosť?
My ako neziskovka sa hlavne snažíme byť nenápadní, ako sa len dá. Bývame a pracujeme vo štvrti, ktorá nie je zaujímavá – v okolí nie sú ministerstvá ani kasárne ani medzinárodné organizácie, čiže nič čo by mohlo byť cieľom. Chodíme na verejnosti nenápadne oblečení. Autá, ktoré využívame, patria medzi najbežnejšie v týchto končinách. Nič iné v tom nie je. Nemáme ani ozbrojených strážcov a podobne. Najdôležitejšia je prevencia.
Prišli ste vy do kontaktu s našimi vojakmi, ktorí sú v Afganistane?
Nie, oni sú na juhu krajiny, ja v hlavnom meste, takže to je dosť veľká vzdialenosť. Asi pred mesiacom tu bol Ján Kubiš, ktorý je osobitným predstaviteľom generálneho tajomníka OSN pre Afganistan a šéfom Asistenčnej misie Spojených národov v Afganistane. On tu má aj kanceláriu, pozval ma ako zástupcu organizácie aj k sebe na návštevu. Sme v kontakte s naším zastupiteľstvom v Teheráne, ktoré má v pôsobení aj Afganistan. A máme vynikajúce vzťahy s českým veľvyslanectvom, ktoré je veľmi nápomocné a ochotné pomôcť.
A ako vnímajú Afganci, ak sa útočí na medzinárodné vojská?
Afganci sú už tak trochu imúnni. Znie to tvrdo, ale už to berú ako každodennú realitu. Smrť tu je dlho prítomná, ľudia už tridsať rokov žijú v tejto realite a zažívajú boje. Smrť civilistu v autobuse, alebo smrť vojaka medzinárodných vojenských jednotiek je vnímaná ako každodenná záležitosť. Nevyvoláva špeciálne emócie. Mňa sa to však dotklo, v komunite cudzincov prežívame takéto veci intenzívne a dotýka sa nás to.
Je už cítiť plánovaný odchod vojsk?
Je tu cítiť strach o budúcnosť, Afganci sa boja roku 2014. Neveria, že ich krajina ochráni, neveria ľuďom, ktorí tu teraz vládnu a ani tomu, že to tu po odchode medzinárodných vojsk udržia v mieri. Panuje tu strach a pesimizmus.
Sú svojím spôsobom vďační za prítomnosť vojakov?
Asi nie vďační, ale spájajú si prítomnosť medzinárodných jednotiek s bezpečnostnou situáciou v krajine. Ale asi pri tom nemajú veľmi špecifické emócie. Pretože sú, samozrejme, aj takí, ktorí to všetko vnímajú ako okupáciu.
Aký je vzťah bežného Afganca k Talibanu?
Drvivá väčšina sa od nich dištancuje. Pre bežného človeka je to len akýsi export násilia z Pakistanu. Ja som sa nestretol s nikým, kto by hovoril pozitívne o Talibane.
A k Slovákom?
Cudzincov delia. Tých, ktorí nepatria do ozbrojených zložiek, majú, samozrejme, radšej. Je to mimoriadne pohostinný národ. A aj najchudobnejší Afganec sa s cudzincom podelí o kúsok chleba. My máme to šťastie, že nás Slovákov a Čechov – pretože väčšina nás nepozná ako dva národy ale ako Československo – berú ako jednu zo spriatelených krajín. Aj kvôli tomu, že Československo v 80. rokoch investovalo do Afganistanu a v Kábule sú dodnes stĺpy trolejbusového vedenia od nás, pretože v Kábule v tých časoch tieto trolejbusy jazdili. Značka Československo je stále živá a silná.
Je vás v Kábule viac Slovákov, stretávate sa?
Som tu jediný Slovák v tomto sektore, o iných som počul, ale ešte sme sa nestretli. Bývame a pracujeme však s českými kolegami. Takže sme tu taká československá komunita.