Sú krajiny, ktoré spoznáte podľa toho, čo sa v nich s obľubou dáva na tanier. Iné najpresnejšie vystihuje tovar, ktorý plní regály obchodných centier. Dnešnú Venezuelu najtrefnejšie opisujú vtipy. Horké vtipy. Ako sa patrí na spoločnosť, ktorá práve prechádza krízou, vedľa ktorej je aj tá grécka len „chudobnou príbuznou“.
Hlavne nad vecou
„Tak tento ti musím povedať,“ spustí Alejandro, studnica vtipov a historiek z venezuelského mesta Bolívar. „Príde vojak k veliteľovi a pýta sa: Pane, je pravda, že korytnačka lieta? Veliteľ sa rozčúli: Čo to melieš? Čo je to za hlúposť? Hlupák, si úplne zdegenerovaný, lamentuje dôstojník, zatiaľ čo vojak sa skormútený bráni: Ale hovoril to prezident Maduro... Ach tak, obráti veliteľ. Tak samozrejme, že korytnačka lieta, ale tááákto nizučko,“ rozpráva Alejandro a ukazuje ľahko pod úroveň kolien.
Posledné slová zaobleného Venezuelčania zanikajú v hurónskom smiechu zvyšného osadenstva dodávky na prašnej ceste Gran Sabana. Rozhrkané auto sa ten deň salvami smiechu otrasie ešte niekoľkokrát. Zvlášť keď sa reč stočí späť k súčasnému venezuelskému prezidentovi Nicolasovi Madurovi. A to sa teraz v latinskoamerickej krajine pri brehoch Karibiku deje skoro vždy. Maduro to nemá ľahké. Väčšina obyvateľov tridsaťmiliónovej krajiny ho neznáša. Je to silné slovo.
Všetci tí paraziti
Venezuela je na pokraji kolapsu. Pritom by to mohla byť bohatá ropná veľmoc: zásoby čierneho zlata má väčšie ako Saudská Arábia a vyváža vyše 70 percent toho, čo vyťaží. Napriek tomu je situácia v zadlženej krajine katastrofálna, Venezuela sa borí s najväčšou infláciou na svete (oficiálne vyše 68 percent, reálne až 140 percent) a neuveriteľne rýchlou devalváciou meny. Bolívar fuerte (v preklade silný bolívar, čo znie v dnešnej dobe dosť paradoxne) stráca na hodnote každý deň.
Štátna kasa je prázdna, a zatiaľ čo ostatné krajiny regiónu hlásia pokles chudoby, vo Venezuele, naopak, podľa údajov OSN bieda rastie. Iste – Venezuela je závislá od vývozu ropy, bolo by teda naporúdzi domnievať sa, že za krízu môže celosvetový prepad cien tejto komodity. Lenže pričítať venezuelskú situáciu iba poklesu cien za barel nie je možné. Tamojší prepad nastal dávno predtým, než ropa vlani v lete stratila až polovicu zo svojej ceny. A dokonca oveľa skôr, než sa Maduro ujal najvyššieho úradu po svojom predchodcovi Hugovi Chávezovi, ktorý zomrel pred dvoma rokmi.
Kto za to môže?
„Za to, že sme na tom tak, ako sme, môže šestnásť rokov Chávezovej strany pri moci,“ myslí si venezuelská právnička Tamara Sujúová. „Jeho vláda premrhala desiatky miliónov dolárov, ktoré krajina každý deň získala z ropy, v politickej propagande, daroch a štedrých príspevkoch ostatným krajinám, aby získala podporu pre svoju, revolúciu 21. storočia'. Dnes sa v zahraničnej tlači pravidelne objavujú dôkazy, že venezuelskí funkcionári prali špinavé peniaze. Milióny dolárov zmizli, bez toho, aby to vláda akokoľvek komentovala,“ vysvetľuje právnička, ktorá vlani na jeseň kvôli silnejúcemu nátlaku režimu musela svoju vlasť opustiť. Azyl získala v Česku. „Korupcia, rozhadzovanie, úplný útlm investícií a politika, ktorá útočí na podnikateľov a výrobu, spôsobili, že Venezuela dnes musí dovážať viac ako 80 percent toho, čo skonzumuje. Vrátane ropných produktov, ktoré sme predtým vyrábali sami,“ zhŕňa Sujúová.
Vymaľované
A podobné slová čoraz častejšie znejú aj v uliciach Caracasu a ďalších venezuelských miest. Zoštátnené podniky už roky takmer nič neprodukujú, témou číslo jeden sa tak stal nedostatok tovaru, nekonečné rady a zháňanie aj toho najzákladnejšieho, ako je olej, múka alebo hygienické potreby. Vládna socialistická strana PSUV na čele s Madurom problémy dlho prehliadala, potom popierala a teraz – keď sa už nedajú zjavne nazývať „vymyslenou propagandou imperialistov“ – z nich viní miestnu buržoáziu a kapitalistov, ktorí sú podporovaní zvonku. Slovami prezidenta Madura:„Všetci tí paraziti, ktorí vyhlásili ekonomickú vojnu.“