Pripomeňme, že na východe Ukrajiny proti sebe stoja predovšetkým obrnená technika a protitankové zbrane konštrukčne spadajúce do 80. rokov minulého storočia.
Nedá sa objektívne vyhodnotiť, ako je obrnená technika schopná čeliť protitankovým zbraniam. Za obrie straty techniky si môžu Ukrajinci sami, teda ukrajinské vojenské a politické vedenie.
Od rozpadu Sovietskeho zväzu dochádzalo na Ukrajine k systematickému tunelovaniu a rozkladu armády. Posádky tankov absolvovali len minimum výcviku. Navyše boli do pozícií stredného a vyššieho velenia ukrajinskej armády dosadzovaní ľudia predovšetkým na základe svojich známostí, nie znalostí.
Ukrajinská armáda tak na začiatku roku 2014 nebola absolútne pripravená na vedenie rozsiahlejšej bojovej činnosti. Vzrástol význam dobrovoľníckych oddielov, zatiaľ čo vojenské sily sa rozpadli a velenie nie je jednotné.
Tanky ako jednoduché ciele
Pri použití ukrajinských tankov na bojisku dochádzalo ku katastrofálnym taktickým chybám. Ukrajinské tanky často pôsobili bez podpory pozemných síl, ba čo viac, útočili sústredene len v malých počtoch. Delenie tankových jednotiek na malé oddiely a ich ad hoc priraďovanie jednotlivým oddielom (armáde, dobrovoľníckym oddielom, ministerstvu vnútra) neutralizovalo výhodu hromadnej palebnej sily a vzájomného krytia. Jednotky tak nemali dostatočnú schopnosť krytia krídel, krycej paľby, mobility a podobne.
Zabezpečenie a prieskum počas presunu ukrajinských obrnených kolón takmer neexistovalo. Vďaka tomu mohli separatisti na obrnené kolóny pripravovať účinné pasce.
Tanky sa ani nemohli spoľahnúť na podporu vojnových lietadiel a vrtuľníkov. Separatisti leteckú podporu vyradili prenosnými systémami Igla. Ukrajinské letectvo účinne potlačili ruské protiletecké systémy 9 K37 Buk-M1 a Pancir-S1 96 K na ruskej strane hranice. Dokonca tanky sa často používali ako stacionárne systémy palebnej podpory. Proruskí separatisti tak na nehybné tanky mohli s úspechom naviesť delostrelecké a raketové systémy.
Nevycvičené posádky tankov i technického personálu znemožňovali intenzívnejšie nasadenie tankov. Napríklad zabezpečenie odtiahnutia poškodených tankov z dejiska bojov prakticky neexistovalo. Katastrofou bola aj absencia akýchkoľvek termovíznych kamier v obrnených vozidlách.
Ukrajina a mobilizačné zásoby
To všetko viedlo k ťažkým stratám ukrajinských tankových jednotiek. Počet zničených tankov dosiahol 102, čo sa rovná 15 percentám všetkých operačne nasaditeľných tankov zavedených v ukrajinskej armáde (počet z roku 2013).
Ak si uvedomíme, že ide o geograficky ohraničený lokálny konflikt proti relatívne malému počtu separatistov, straty sú doslova neuveriteľné. Výhodou Ukrajincov sú však obrovské mobilizačné zásoby ešte z čias Sovietskeho zväzu. Ukrajinci majú v mobilizačných rezervách viac techniky ako v operačne nasaditeľných jednotkách. Straty z roku 2014 tak mohli doplniť z mobilizačných záloh.
Kto sú teda najväčší zabijaci ukrajinských tankov? Okrem zle vycvičenej posádky sú to protitankové míny, fugasy (ženijné míny), improvizované výbušné systémy alebo pechotné protitankové zbrane.
Jedným z veľkých ničiteľov obrnených vozidiel je na Ukrajine delostrelectvo. Ukrajinskí vojaci často používali tanky ako pevné body obrany, čo zjednodušovalo prácu ruskému a separatistickému delostrelectvu. Základom pohybu obrnených jednotiek v oblasti ohrozenej delostrelectvom má byť rýchly manéver a okamžité opustenie priestoru ohrozeného delostreleckou paľbou protivníka.
Možno vidieť, že dobre vedené delostrelectvo so skúsenými delostreleckými navádzačmi môže efektívne ničiť obrnenú techniku na veľké vzdialenosti. „Kúskovanie“ ukrajinských obrnených jednotiek na malé oddiely sa opäť ukázalo ako problematické. Na zničenie niekoľkých ukrajinských tankov, obrnených vozidiel či transportérov nebola potrebná na strane separatistov veľká delostrelecká sila. 6 až 12 diel a skúsený delostrelecký navádzač.