Príbeh Stanislava Petrova, ktorý 26. septembra 1983 zachránil svet pred jadrovou katastrofou, bol dlho prísne tajný. Dánsky režisér Peter Anthony o ňom nakrútil dokument.

Dostali ste sa k Petrovovi ľahko?

Nie, bolo ho veľmi ťažké nájsť. Dozvedel som sa, že dostane cenu za mier v OSN. Skúšal som kontakty v USA a našiel som malú organizáciu, ktorá ma odkázala na jedného ruského novinára. Pristáli sme na letisku a ocitli sa s tým chlapíkom v aute. Bolo to fantastické – z ničoho nič totiž začal piť. Zastavovali sme mu každých päť metrov na pivo, aby sme mohli pokračovať. Bol čoraz opitejší a v jednej chvíli mi povedal: Hej, Peter, musíš za mnou prísť domov, prezrieť si moju zbierku nožov a pištolí. Milujem zbrane. Bol zároveň aj vojnovým spravodajcom.

Do veľmi zanedbaného Petrovovho bytu ste sa nakoniec dostali. Potom však ešte uplynulo veľa času, než ste film dokončili…

Nemali sme žiadne peniaze. Jakob zavolal svojmu asi 18-ročnému mladšiemu bratovi, ktorý študoval medicínu, aby nám požičal. Bolo veľmi ťažké zohnať podporu. Jakob zaplatil prvú časť nakrúcania. Potom sme potrebovali ísť do USA. Zachytiť, ako muž, ktorý vo vlastnej krajine nikdy nebol docenený, v nich zrazu nájde uznanie.

Dostali sme trochu peňazí od jednej dánskej televíznej stanice, zvyšok sme dali zo svojho. Po návrate prišla prvá väčšia suma zo Švédska.

Aké boli ohlasy na film?

Čím viac sa premietal, tým viac sa šírilo povedomie o ňom. Ľudia o ňom začali hovoriť, hovorili si, že ho musia vidieť. Prvé oficiálne premietanie bolo na filmovom festivale vo Woodstocku. Neviem prečo, ale vyhrali sme tam jednu, dve ceny. Zrazu sme zistili, že veľa divákov náš film miluje. V Dánsku sme ponúkali lístky v predpredaji, aby sme si boli istí, že sa predstavenia vypredajú. Zrazu zmizlo 20-tisíc lístkov, čo je na Dánsko dosť. Normálne by sa na taký film predalo asi tisíc vstupeniek. ...