Fakt, že na okraj vrcholného rokovania členských krajín juhoázijského zoskupenia SAARC došlo k zreteľnému zblíženiu Indie a Pakistanu, je veľavravný. Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa títo rozhádaní susedia nachádzali na pokraji vojny, pričom - a na to netreba zabúdať - obom krajinám sa pripisuje i vlastníctvo jadrových zbraní. Najmarkantnejším vonkajším znakom oteplenia vzťahov je pondelňajšia schôdzka indického premiéra Atala Bíharího Vádžpéjího s pakistanským prezidentom Parvízom Mušarráfom v Islamabade. Obaja vyjadrili nádej, že indicko-pakistanské vzťahy sa podarí normalizovať v blízkom čase. Cesta k trvalému mieru však bude bezpochyby dlhá - zvraty, ba dokonca ani jej stroskotanie, nemožno vylúčiť. Jablkom päťdesiatročného sváru je predovšetkým rozdelený Kašmír.
Napätie medzi oboma krajinami sa citeľne zmiernilo po tom, čo Vádžpejí v apríli 2003 susedom podal "ruku priateľstva". V novembri vyhlásil Pakistan prímerie pozdĺž celej demarkačnej línie a vzápätí nasledovalo obnovenie autobusového, železničného i leteckého spojenia.
Siedmim členským krajinám zoskupenia SAARC zmiernenie indicko-pakistanského napätia prichádza vhod. Vytvára totiž šancu na oživenie plánov týkajúcich sa kreovania zóny voľného obchodu v tejto oblasti. Vádžpejí vo víziách ide ešte ďalej, cieľom má byť spoločný hospodársky i menový priestor podľa európskeho vzoru.
Kvôli hlbokej priepasti, ktorá v súčasnosti delí Pakistan a Indiu, ide zatiaľ o utópiu, postupné prehlbovanie hospodárskych stykov však môže napokon zohrať kľúčovú úlohu. Už dnes sa hovorí napríklad o výstavbe plynovodu i ropovodu zo strednej Ázie cez Pakistan až do Indie. Všeobecné podmienky pre zmenu v indicko-pakistanských vzťahoch sú pritom také dobré ako nikdy predtým. Sám Vádžpejí hovorí, že by sa mierového riešenia otázky Kašmíru ešte chcel dožiť - a už má pritom 79 rokov.