n Niekoľko týždňov pred svojím rozšírením prežíva Európska únia zvláštne chvíle. V decembri sa nedokázala dohodnúť na ústave a pravidlá Paktu stability tiež išli bokom. Neprežíva únia vo chvíli svojho rozšírenia krízu?
- O kríze Európy sa hovorí často, keby sme dali všetko články na túto tému dohromady, tak by to vyzeralo, že máme za sebou 50 rokov krízy. To si nemyslím. Únia sa trvalo vyvíja, pripravuje sa, aby nebola iba úniou hospodárskou, ale tiež politickou, ktorá by bola schopná zastávať svoju rolu vo svete. Preto potrebujem ústavu a osobne dúfam, že dohoda bude ešte tento rok. Čo sa týka druhej výzvy - lisabonského procesu, jeho cieľom je najskôr vedľa menovej politiky vytvoriť aj socioekonomickú politiku. Tá pripraví Európu, aby bola konkurencieschopná s ostatnými pólmi rastu vo svete.

n Čo by ste ako predstaviteľ krajiny, ktorá má dlhoročnú skúsenosť s európskou integráciou, povedali ľuďom z pristupujúcich krajín, ktorých znepokojujú ochranné prechodné opatrenia pohybu pracovných síl?
- Je to dočasné, a tak sme to aj vyjednali. Podobné opatrenia existovali pri každom rozširovaní v minulosti. Je to poistka, aby prijatie nových členov nebolo skokom. Podobne sme konali aj pri vstupe Španielska, Portugalska či Grécka. Z minulosti sme sa naučili, že nie sú potrebné dlhé prechodné obdobia. Tieto obmedzenia navyše neznamenajú úplné uzavretie pracovného trhu. Napríklad Belgicko zvýšilo počet individuálne udelených pracovných povolení v minulých troch, štyroch rokoch dvojnásobne. Takže nejde o nejako neprekonateľne uzavreté hranice. Obzvlášť pokiaľ bude rýchlejší hospodársky rast, tak budeme môcť otvoriť pracovné trhy rýchlejšie.