Nechcený nápad ukázal, aká silná xenofóbia panuje v spoločnosti. "Pič*, čo máš na hlave," vrieskali ľudia podľa portálu lidovky.cz na Jelínkovú.
"Trápil ma zápal zvukovodu, ktorý sa dlho neliečil. Potom už som ale musela začať chodiť do práce a lekárka mi odporučila, aby som mala uši zakryté, keď už budem vonku. Nebola to nevyhnutnosť, ale šatku som vymyslela ako najlepší variant," opisuje prekladateľka Petra Jelínková, čo stálo na začiatku jej "hidžábového experimentu", ako svoj príbeh z vtipu nazvala. Zakryť si hlavu šatkou síce nebol účel, nakoniec sa však tento nápad ukázal ako nechcený, ale spoľahlivý test na xenofóbiu českej spoločnosti, píše portál Lidovky.cz.
"Pič *, čo to máš na hlave"
Po návrate do pracovného režimu sa s chorobou zvukovodov a "zahalená" Jelínková pohybovala normálne na verejnosti. Vydala sa na Letnú filmovú školu do Uherského Hradišťa, kde napríklad tlmočila pre iránskeho režiséra Mohsena Makmalbafa.
"Ľudia sa ma pýtali, či nie som čiastočne z nejakej exotickej krajiny, že či to bolo na vyjadrenie rešpektu, že pracujem pre iránskeho režiséra. Vo všeobecnosti to ale boli príjemné reakcie. Skôr išlo o zvedavosť, nestretla som sa so žiadnym odsudzovaním," opísala Jelínková prvú reakciu na jej zahalenie. Podľa nej to bolo dané prostredím, pretože, ako hovorí, filmová škola je predsa len trochu liberálne miesto.
Keď sa ale vzdialila z "bezpečnej zóny premietacích miest a vegánskych reštaurácií", ako napísala na sociálnu sieť, kde sa so svojím príbehom zverila, začalo ísť do tuhého. Začalo to divnými až odsudzujúcimi pohľadmi, šepkaním, až došlo na nepríjemné slovné incidenty.
"Skupinka mladých chalanov, zhruba okolo dvadsať rokov, na mňa večer začala pokrikovať vety typu, pič*, čo to máš na hlave a podobne. Oboril sa na mňa tiež pán stredného veku, čo že to mám na sebe a čo si o sebe ako myslím," opisuje útoky Jelínková.
Nikto sa ju nesnažil napadnúť fyzicky, vnímala však, že ľudia, okolo ktorých v šatke napríklad len prešla na ulici, sa na ňu pozerajú častejšie než zvyčajne. Snažila sa preto reagovať jednoducho: úsmevom. "Nikto sa ale neusmial späť. Aj keď Česi sa všeobecne moc neusmievajú, takže to neberiem osobne. Ale keď proti mne išla dvojica stredného veku, pozreli sa na mňa, ja som sa usmiala a oni si potom niečo pošepkali, bolo jasné, že sa čudujú," dodáva Jelínková.
Len pre upresnenie: prekladateľka si hlavu zakryla nie čiernou látkou, ale svetlo ružovou šatkou s čipkou, pod ktorou schovala vlasy a zvyšok omotala okolo krku.
Provokácia
Od tej doby, čo sa so svojím príbehom zverila na sociálnej sieti, zdieľalo jej status do stredajšieho dňa zhruba 240 ľudí. Niektorí sa za ňu postavili s tým, že šatka na hlavne skrátka nie je dôvodom na to začať niekomu nadávať. Mnohí sa tiež čudovali nad tým, kam až sa hysterická reakcia v atmosfére utečeneckej krízy dostala. Objavili sa ale aj takí, ktorí reagovali rovnako ako napríklad spomínaná partia mladých chalanov: vraj si za to môže sama, nemala provokovať.
"Nie som schopná pochopiť, čo je na tom provokatívneho. V diskusiách tiež ľudia písali, prečo som tých chlapcov neschladila a nepovedala im, že to mám zo zdravotných dôvodov. Prečo by som im to mala hovoriť? Predovšetkým ale nechápem princíp, že ak mám šatku z nejakých dôvodov a nie z náboženských, tým sa to ospravedlňuje? Teda že keby som ho mala z náboženských dôvodov, môžu mi nadávať?" čuduje sa Jelínková.
Podľa psychológa Dalibora Špoka príbeh v podstate spochybňuje obraz kultivovaného Európana konca 20. storočia. Súčasná utečenecká kríza vraj českej spoločnosti nastavuje zrkadlo nielen čo sa týka xenofóbie, ale ukazuje aj pripravenosť ľudí diskriminovať a skratkovito hodnotiť. A stačí na to napríklad len šatka.
"Po Osvienčime, kde končili tí, ktorí sa líšili, a po stalinských procesoch, počas ktorých sa deti zriekli svojich rodičov, sme sa začali domnievať, že tieto hrôzy samy o sebe stačili na to, aby sme boli v budúcnosti pozorní pred každou paušálnou diskrimináciou, rasizmom a odsudzovaním druhých na základe svetonázoru, triedy či vyznania. Dnešná situácia a xenofóbna hystéria však jasne ukazuje, ako hlboko v nás sú tieto jednoduché vzorce správania zapustené a ako jednoducho vyplávajú znovu na povrch," myslí si Špok a dodáva: "Desivé je, ako málo stačí k tomu, aby sa v spoločnosti znovu objavilo to, o čom sme si mysleli, že sme už dávno prekonali."
Hoci Jelínková priznáva, že vlastne nevie, ako si celý zážitok vyložiť, odniesla si vraj jedno: česká spoločnosť je podľa nej veľmi precitlivená na akýkoľvek prejav inakosti a cudzosti. "Desí ma, že ja ako biela žena, ktorej sa stalo niečo také vlastne neopodstatnene, budím väčší záujem ľudí než napríklad príbehy tých s tmavšou pleťou či cudzieho pôvodu, ktorí sa možno skutočne boja vyjsť na ulicu, pretože sú v ohrození - nielen slovne, ale možno aj fyzicky," hovorí Jelínková.