To všetko vedie k tomu, že utečenci z krajín Blízkeho východu strácajú ilúzie o živote v Nemecku. Niektorí sa už radšej vracajú späť domov.
Tohtoročná zima síce nie je úplne mrazivá, avšak teploty okolo nuly, tma a dážď sa Európe pochopiteľne nevyhli. Banálne veci ako počasie, rovnako ako dlhé čakanie pri azylovom konaní v preťažených úradoch, avšak rýchlo vedú niektorých utečencov a migrantov k prehodnoteniu ich doterajších predstáv: s týmto v Nemecku nepočítali a odchádzajú späť.
"Išiel som do Nemecka za lepším životom," rozpráva Ali z Bagdadu spravodajcovi televízie ARD. "Namiesto toho som ale všetko stratil."
Alimu má niečo vyše dvadsať rokov a v Bagdade dlho nemohol nájsť prácu. Rozhodol sa preto skúsiť šťastie v Nemecku. Za šesť tisíc eur vlani v septembri vyrazil do Turecka a ďalej do Grécka. O desať dní neskôr už bol v Mníchove, kde sa nechal zaregistrovať ako žiadateľ o azyl.
Vreckové len 180 eur
"Bol to totálny chaos, izby strašne smrdeli," spomína Ali. "Boli sme v stráženom tábore ako nejakí väzni, ani vodnú fajku sme si nemohli dať, ako bola drahá. K jedlu toho bolo málo a vreckové mi nestačilo. Dostal som 180 eur, len krabička cigariet stála šesť," opisuje.
Sklamaný z každodennej reality sa po niekoľkých mesiacoch Ali rozhodol odísť späť do Bagdadu, peniaze na cestu mu poslala babička. "Som rada, že je zase späť," hovorí v peknej obývacej izbe, zatiaľ čo mu na tácke nesie teplé jedlo. "Hovorili mi, že v Nemecku mi dajú prácu, dobrý plat a byt," uzatvára Ali. "Nič z toho som nedostal."
"Dobrovoľné návraty do krajiny pôvodu nie sú ojedinelé," hovorí Johann Ehrnsperger zo Spolkového úradu pre migráciu a utečencov v Norimbergu. "Často sa vracajú kvôli svojim rodinám, ale aj preto, že od života v Nemecku očakávali priveľa."
Jeho slová potvrdzuje aj Sylvia Glaserová z mníchovskej organizácie Coming Home (Cesta domov): "Nie sú pripravení na to, že tu všetko tak dlho trvá."
Nemecká vláda zabezpečuje repatriačný program, nie všetci sa ale vracajú späť oficiálnou cestou. Vlani ponuku na preplatenie cestovných nákladov využilo vyše tisíc ľudí, čo je zanedbateľné množstvo v porovnaní s 1,1 milióna migrantov, ktorí do Nemecka v rovnakej dobe prišli. Iní zvolia cestu na vlastnú päsť - napríklad iracká ambasáda v Berlíne vydala za posledných niekoľko mesiacov vyše 1 400 pasov.
"Prečo nás sem tí Nemci pozývali?"
Do vlaku z Kolína nad Rýnom na letisko si prisadne mladík a chce sa rozprávať. Vraj je zo Sýrie, z Damasku. Mohamed má 21 rokov, pred pár mesiacmi pricestoval do Nemecka a je sklamaný. Je tu zima, tma, často prší a ešte musí nocovať v miestnosti s ďalšími pätnástimi ľuďmi.
A stále dokola opakuje jedinú otázku, na ktorú hľadá odpoveď: "Prečo nás sem tí Nemci pozývali, keď sa o nás nevedia postarať?" Nepôsobí nahnevane, skôr unavene a trochu smutne.
Spomína na Damask, kde, ako hovorí, študoval na univerzite za inžiniera. "Ľudia si myslia, že keď je v Sýrii vojna, tak sa bojuje všade. Ale tak to predsa nie je, Sýria je obrovská krajina a aj v nej sú miesta, kde sa dá normálne žiť," dodáva s tým, že jemu tam vcelku nič nechýbalo. Prišiel jednoducho za lepším.
Počty migrantov, ktorí sa dobrovoľne vrátia domov, sú však relatívne malé a plán kancelárky Angely Merkelovej, že po upokojení situácie na Blízkom východe migranti a utečenci pocestuje domov, sa zrejme konať nebude.
Podľa Spolkového úradu pre migráciu a utečencov chce v Nemecku "určite zostať" 85 percent migrantov, 80 percent z nich chce tiež získať nemecký pas.