Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
17.05.2016, 11:00

Svetoznáma primátologička na Slovensku: Bratislave porozprávala aj o temnej stránke šimpanzov

Jane Goodall: Nemôžeme dovoliť, aby naše deti uverili tomu, že pre túto planétu už neexistuje žiadna nádej na záchranu.

Jane Goodall

„Podarilo sa mi prežiť idylický život, ktorý prekonal aj predstavy z môjho detstva,“ opísala 82-ročná primátologička, ochranárka prírody a posol mieru OSN Jane Goodall svoj životný príbeh na tlačovej konferencii k 43. ročníku festivalu Ekotopfilm – Envirofilm v Bratislave. Keď sa jej však ľudia pýtajú, prečo tento idylický život medzi šimpanzmi opustila a cestuje takmer 300 dní v roku po svete, aby sa stretávala s ľuďmi, odpovedá jednoducho: "Uvedomila som si, že pokiaľ sa nám spoločne nepodarí zlepšiť životné podmienky ľudí, žiadnym spôsobom sa nám nepodarí zlepšiť ani podmienky zvierat.“ Preto šíri osvetu nielen o šimpanzoch a iných zvieratách, ale aj o ľuďoch. „Počas týchto ciest som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí stratili nádej, že ešte niečo môžeme zmeniť. Trvalo dlho, kým sa ľudia začali prebúdzať uvedomujúc si, akú škodu sme spôsobili a naďalej spôsobujeme našej planéte. To najhoršie však je, že som stretla aj mnoho detí, ktoré nádej strácajú. Vtedy si vždy uvedomím, že ak ju nadobro stratí aj naša mládež, nezostane nám už žiadna,“ vysvetlila Goodall.

Preto v roku 1991 založila v rámci svojho Inštitútu Jane Goodall v Tanzánii vzdelávací projekt Roots & Shoots (Korene a výhonky) pre deti a mládež, pretože oni sú budúcnosťou našej planéty. Roots & Shoots funguje v takmer 100 krajinách po celom svete. Tvoria ho tri základné projekty – jeden na pomoc ľuďom, jeden na pomoc iným zvieratám a jeden na pomoc životnému prostrediu, o ktoré sa všetci delíme.

V blízkej budúcnosti by projekt Roots & Shoots mohol vzniknúť aj na Slovensku. Nezisková organizácia Green Foundation sa usiluje nadviazať s Inštitútom Jane Goodall spoluprácu. Hlavný odkaz, ktorý sa Jane svojou prácou snaží zanechať, je vo svojej podstate veľmi jednoduchý a pritom pre človeka taký zložitý na uskutočnenie. „Správanie každého jedného z nás má na túto planétu dennodenne neuveriteľný dopad a je len na nás akou cestou sa vyberieme,“ povedala doktorka Goodall. Korene a výhonky sú jej najväčšou nádejou do budúcnosti, pretože my sami sme korene a výhonky, ktoré na tejto zemi rastú. Jane Goodall otvorila svoju prednášku na festivale v Bratislave šimpanzím pozdravom, ktorý odpozorovala od primátov v národnom parku Gombe v Tanzánii. Po hlasitom šimpanzom zvukovom prejave povedala: „Toto som ja. Toto je Jane.“

Jane Goodall sa s láskou k zvieratám už narodila. A vďaka svojej matke, ktorú počas rozprávania spomenula niekoľkokrát a vždy s pokorou, sa jej v živote podarilo dosiahnuť to, vďaka čomu ju dnes uznáva nielen vedecká obec, ale aj aktivisti a milovníci prírody. „Keď som mala jeden a pol roka, prišla do mojej izby mama a uvidela, že som si do postele vzala niekoľko červíkov a všade bola špina. Mnoho matiek by sa hnevalo, že si ich dieťa dovolilo vziať tieto 'špinavé veci do postele'. Moja mama mi povedala, že v tej posteli zomrú, oni potrebujú zem. Tak sme ich vrátili späť do záhrady,“ spomínala na svoj prvý kontakt s prírodou doktorka Goodall.

Dôvod, prečo sa svoju prednášku rozhodla začať týmto príbehom z detstva, vysvetlila veľmi jednoducho – keby v nej ktorákoľvek iná matka v detstve potlačila zvedavosť, kladenie otázok a získavanie správnych odpovedí, schopnosť objaviť niečo na vlastnú päsť, robiť chyby, nevzdávať sa a učiť sa trpezlivosti, nestála by pred nami v prednáškovej sále v bratislavskom hoteli Tatra.

„Keď som mala desať rokov, nemali sme veľa peňazí. Vonku zúrila druhá svetová vojna,“ pokračovala Jane. Čas si krátila čítaním kníh požičaných z knižnice, alebo si občas kúpila za pár drobných nejakú v antikvariáte. Raz objavila jednu s názvom Tarzan of the Apes (Tarzan z rodu opíc). „Prečítala som ju od začiatku do konca a samozrejme, že som sa vášnivo do tohto nádherného pána džungle zamilovala,“ povedala Jane úsmevom na tvári, pri ktorom sa jej vrásky jemne zvraštili okolo pier. „A čo urobil on? Vzal si za ženu tú nesprávnu Jane,“ rozosmiala Goodall plnú sálu jej fanúšikov v Bratislave. Bol to ďalší z dôležitých momentov jej detstva, vďaka ktorému sa jej splnil sen. „Vtedy som sa rozhodla, že keď vyrastiem, pôjdem do Afriky, budem žiť so zvieratami a písať o nich knihy,“ spomínala Goodall.

Aj napriek tomu, že si z nej všetci robili žarty a odhovárali ju od bláznivých snov o Afrike, „pretože obyčajné dievča bez peňazí by nikdy nič také nemohlo dokázať“, jej sa to podarilo. Nakoniec sa do Afriky dostala akýmsi zázrakom. Pracovala pre štúdio dokumentárnych filmov, keď jej prišiel v roku 1956 list od kamarátky zo školy, ktorá ju pozvala na prázdniny k nej domov, do Kene. Nechala prácu v štúdiu, začala pracovať ako čašníčka v Londýne, aby si našetrila dosť peňazí na cestu do vysnívanej Afriky. „Keď som mala 23 rokov, zakývala som rodine, priateľom a svojej krajine a vybrala som sa naproti tomuto neuveriteľnému dobrodružstvu,“ spomínala na mladosť.

Počas pobytu v Keni dostala v roku 1957 príležitosť porozprávať sa s britským antropológom, archeológom a kurátorom londýnskeho Národného prírodovedeckého múzea Luoisom Leakeym. „Prišla som sa s ním len porozprávať, či by som nemohla pre zvieratá v Keni niečo urobiť a odišla som s ponukou na prácu,“ povedala Goodall. Stala sa jeho asistentkou. Leakey ju so sebou vzal do národného parku Serengeti, kde hľadal fosílne pozostatky predkov človeka. Po večeroch chodievala po parku a prvýkrát sa zoči-voči stretla so žirafami, antilopami, hyenami či levmi. Leakey sa rozhodol, že Jane je tá správna osoba na štúdium zvierat. Nie však hocijakých, ale šimpanzov. „Zvierat zo všetkých nám najviac podobných,“ dodala Jane.

Získať peniaze na výskum šimpanzov nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec ju finančne podporil jeden americký biznismen, vďaka ktorému mohla polroka sledovať šimpanzy v ich prirodzenom prostredí v západnej Tanzánii. Na tejto ceste ju sprevádzala milovaná mama. Na začiatku výskumu v roku 1960 bola frustrovaná a sklamaná, šimpanzy sa jej báli a nechceli sa k nej priblížiť. Až po niekoľkých mesiacoch zažila deň, na ktorý, ako sama povedala, nikdy nezabudne. Šimpanz, ktorému dala meno David Greybeard (David Sivá brada) bol prvý, ktorý sa odhodlal k nej podísť bližšie. „Jedného dňa prišiel do môjho tábora a našiel na stole banány. Vzal si ich. Nechávali sme ich tam každý deň. David si po ne chodil pravidelne a jeho druhovia ho časom začali nasledovať,“ opisovala Jane svoj prvý väčší úspech v zbližovaní sa so šimpanzmi. Šimpanzy sa jej prestali báť.

Jednou z najťažších úloh v jej živote však bolo vrátiť sa späť domov do Anglicka a získať doktorandský titul na univerzite v Cambridge v roku 1962. Navrhol jej to práve Louis Leakey. Vedel, že na jej výskum nebude schopný stále zháňať peniaze sám, skrátka k tomu potrebovala titul. „Nemala som vtedy ani poňatia o tom, čo je etológia za odbor,“ pokračovala v rozprávaní doslova nemému publiku v bratislavskom hoteli Tatra. Mnohí študenti aj profesori sa na ňu dívali neprívetivo, jej výskum považovali za nesprávny. „Po prvé, nemala som šimpanzom dávať mená, mali byť označení číslami,“ spomínala na profesorove slová Goodall, „po druhé, nemohla som rozprávať o tom, že majú osobnosť, že myslia a už vôbec som nemohla hovoriť o tom, že prejavujú emócie,“ zdôraznila doktorka Goodall. Všetky tieto vlastnosti boli podľa ľudí unikátne len pre ľudský druh. Od ostatných druhov zvieracej ríše sa v 60. a 70. rokoch ľudstvo jednoducho dištancovalo. „Našťastie som ešte ako malé dieťa mala úžasného učiteľa. Ten učiteľ ma naučil, že zvieratá majú osobnosť, že myslia a cítia. Naučil ma, že títo profesori so všetkými svojimi vedeckými poznatkami sa mýlili. Ten učiteľ bol môj pes,“ povedala hrdo Jane.

Po štúdiu na Cambridge sa Jane vrátila do Afriky. Jej najvýznamnejším výsledkom pozorovania šimpanzov bolo ich účelné používanie nástrojov. „Dnes by to už nebolo také ohromujúce, ale v tom období to zmenilo pohľad človeka na človeka. Mysleli sme si, že sme jediné tvory, ktoré dokážu používať nástroje,“ vysvetľovala doktorka Goodall. Tento objav jej zmenil život. Do Afriky pricestoval v roku 1963 tím z National Geographic spolu s fotografom a holandským barónom Hugom van Lawickom, ktorý sa neskôr stal Janiným prvým manželom. „Bol to začiatok mojich dní, kedy som sa mohla prestať báť. Vedela som, že budem mať čas pozorovať šimpanzy, koľko budem potrebovať,“ ozrejmila situáciu Goodall.

Biologicky sú šimpanzy ako my. „Ich štruktúra krvi či imunitný systém sú takmer identické s našimi,“ vysvetlila doktorka Goodall. Avšak to, čo ju na šimpanzoch zaujalo najviac, je ich správanie. Tvoria veľké sociálne skupiny, samci sú dominantní jedinci, ochraňujú svoje územie, matky a mladé samičky šimpanzov. Úlohou samcov je vychovávať tých mladších, aby v ochrane svojej rodiny, svojej svorky pokračovali. Šimpanzou zvláštnosťou je, že potomstvo plodia približne každých päť rokov. „Na rozdiel od nás, nie sú 'preľudnení',“ podotkla Jane. Ich gestá a postoje sú podobné tým našim. Bozkávajú sa, objímajú sa.

„Obrovským šokom však pre mňa bolo zistenie, že šimpanzy majú rovnako ako my svoju temnú, brutálnu a agresívnu stránku,“ opisovala Goodall svoj 55-ročný výskum šimpanzov. Ich útoky na susedov či votrelcov sú brutálne. Dokonca aj keď sa týmto obetiam svorky podarí utiecť, je pravdepodobné, že zomrú na následky poranení z boja. „A napriek tomu, že šimpanzy majú túto temnú agresívnu stránku ako my, vo svojej prirodzenosti sú to milujúce, súcitné tvory,“ dodala Jane. Ak matka šimpanza zomrie skôr, ako mláďa dovŕši tri roky, je veľmi pravdepodobné, že zomrie, pokiaľ si ho nik neadoptuje. „Mimochodom, mladí samci sú starostliví opatrovatelia. Jeden 12-ročný dospelý šimpanz menom Spindle si adoptoval nie viac ako tri a polročné mláďa Mel, ktorému zomrela mamička. Mysleli sme si, že to neprežije. Dvanásťročný šimpanz je približne vo veku 15 či 16-ročného mladého človeka,“ vysvetlila Goodall. Spindle vychoval Mel ako vlastného potomka.

Ďalší dôležitý prelom v jej živote nastal len pár rokov od smrti Janinho druhého manžela. „V roku 1986 sa konala v USA dôležitá konferencia, na ktorej sa po prvýkrát stretli všetci vedci, ktorí študovali šimpanzy po celej Afrike. Prišli aj tí, ktorí sledovali šimpanzy v zajatí. Na tejto štvordňovej konferencii sme mali jedno stretnutie o ich zachovaní, po ktorom som bola v šoku,“ povedala Goodall.

Zistili, že prirodzené teritóriá šimpanzov sa zmenšujú, začali sa komerčné lovy šimpanzov pre cirkusy, ZOO či dokonca na jedenie. Začalo sa vyvražďovanie celých rodín šimpanzov. Biznis spojený s testovaním liekov a kozmetiky na šimpanzoch doslova prekvital. „Na túto konferenciu som prišla ako vedkyňa tohto úžasného života, no odišla som z nej ako aktivistka,“ zdôraznila Jane. Opustila život v národnom parku Gombe v Tanzánii. Dnes sa doň vracia približne dvakrát za rok na veľmi krátky čas.

Od tej doby je ročne na cestách približne 300 dní v roku. „Najskôr som cestovala po celej Afrike. Nachádzala som čoraz viac problémov, ktorým čelia šimpanzy, ale aj problémy, ktorým čelí africký ľud,“ pokračovala Jane. Chudoba, zlý zdravotný stav, zlé vybavenie, nedostatok vzdelania, vysoké percento násilia. To sú problémy, ktorým čelí Afrika dodnes. „Veľké medzinárodné korporácie spôsobujú Afrike veľkú bolesť. Ľudí robia chudobnejšími, berú, berú a berú Afrike jej prírodné bohatstvo,“ dokončila myšlienku Goodall.

Preto cíti potrebu cestovať po svete a šíriť osvetu o tom, čo tejto planéte spôsobujeme. „Nie je to zvláštne, že my, najrozumnejšie tvory, ktoré kedy chodili po tejto planéte, ju celú zničíme? Musíme si uvedomiť, že ak budeme pokračovať denne takýmto životom, aký vedieme, budeme potrebovať ďalšie štyri, päť alebo šesť nových planét. Ale my máme len jednu,“ odmlčala sa na malú chvíľu Jane. Publikum v napätí čakalo, aká ďalšia rana od Jane príde po chvíľke ticha. Všetci v miestnosti sme sa cítili previnilo. „Verím tomu, že iba v prípade harmonickej spolupráce srdca a rozumu, môžeme dosiahnuť skutočný potenciál človeka,“ dodala Jane.

Na tlačovej konferencii v Bratislave si v pondelok 16. mája prevzala primátologička a aktivistka Jane Goodall za prítomnosti ministra životného prostredia Lászla Sólymosa, primátora mesta Bratislava Iva Nesrovnala, župana Bratislavského kraja Pavla Freša, zástupkyne Britského veľvyslanectva Kimberly Gillingham a generálneho riaditeľa festivalu Ekotopfilm – Envirofilm Petra Límu, ocenenie Honour of Ekotopfilm ako čestná hosťka 43. ročníka tohto festivalu na Slovensku.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. 
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.