"Saddám skončil. Zrejme skončili všetci Saddámovia," hovorí smutne mladý Sýrčan Chálid v narážke na bojové prehlásenie mnohých Iračanov. "Nie je len jeden Saddám Husajn, my všetci sme Saddámovia," tvrdili ešte pred pár dňami odhodlane.
Chálid teraz sleduje v damaskej čajovni televízne spravodajstvo z Iraku a neverí svojim očiam. Jasajúci obyvatelia Bagdadu tancujú na porazenej šesťmetrovej soche svojho ešte nedávneho vodcu.
"Ako môžu sláviť prehru? Je mi z toho smutno," hovorí. Rovnaké pocity zažívajú pri televíznych obrazovkách státisíce. "Čo zabudli na tie mŕtve deti a ženy keď tak vítajú okupantov?" pýta sa asi tridsaťročný Sarí.
Obidvaja muži sú očividne smutní, ich priateľ Palestínčan Muhammed vyzerá celkom zdrvený.
"Saddám bol jediná ozajstná opora Palestínčanov. Pomáhal nám v boji proti Izraelu. Teraz sme zostali sami," vysvetľuje svoje pocity. Iracký diktátor totiž rodine sebevražedného atentátnika -- mučeníka v očiach väčšiny Arabov -- zaplatil 25 000 dolárov. Polovicu tejto čiastky potom dostávali pozostalí po všetkých obetiach izraelských útokov. Niektorí Palestínčania, i keď rozhodne nie všetci, preto nedajú na Saddáma Husajna dopustiť.
Naopak, väčšina Sýrčanov už zrejme nemá bývalého irackého vodcu v láske. Vzťahy obidvoch krajín boli dlhodobo napäté, Sýria sa postavila proti Saddámovi v iracko-iránskej vojne, tak i v prvej vojne v zálive pred 12 rokmi. Sýrčania mu neodpustili ani odtrhnutie ním ovládanej strany Baas od rovnakej ľavicovej panarabskej strany, ktorá má ústredie v Damasku.
"Príslušníci Baas v Iraku sú komunisti," hovorí s opovrhnutím obchodník Amir. Jeho slová sú pritom paradoxom, pretože Sýria bola hlavným spojencom niekdajšieho komunistického bloku na Blízkom východe.
Sýrska vláda prezidenta Bašara Asada v tejto vojne politicky silne podporovala Iračanov v boji proti spojencom, čím si vyslúžila obdiv mnohých prostých Arabov na celom Blízkom východe. Striktne pritom rozlišovala medzi Saddámom a obyvateľmi Iraku -- ich podpora bola určená iba im.
"Nemám rád Saddáma. Je veľkým problémom pre celý región. Ale nie jediným. Tým hlavným je Izrael. A Amerika bojuje za záujmy Izraela," hnevá sa asi dvadsaťročný študent Hasan.
"Izrael sa chce rozšíriť na východ a zničiť Arabov. A na tento účel má americké zbrane," pridáva sa Chálid. Rovnako rozmýšľa väčšina Arabov, ale nie všetci. Sýrska televízia v šotoch, ktoré vysielala niekoľkokrát denne, oba konflikty -- v Iraku i Palestíne -- jednoznačne spája.
"Iračania alebo Sýrčania -- všetci sme Arabi. Amerika v Iraku útočí i na nás. Či najskôr zaútočí priamo na Sýriu i s Izraelom," bojí sa Sarí. Medzi Arabmi -- a to nielen v Sýrii -- totiž panuje presvedčenie, že americký prezident George Bush chce ovládnuť celý arabský svet.
"Bush má dva ciele. Získať arabskú ropu a ochrániť Izrael. Irak bol len skúškou arabskej jednoty. A tá pre nás dopadla zle. Arabskí vodcovia sa ukázali ako zradcovia a pomáhali Amerike. Preto bude ďalšia vojna," je presvedčený asi šesťdesiatpäťročný taxikár Ahmed.
Po prejazde do susedného Jordánska sa situácia dosť výrazne zmení. Ľudia berú pád Saddámovho režimu pragmaticky. "Hádam už konečne skončilo vraždenie. Dúfam, že už neuvidím v televízii zabité a zranené deti či ženy," hovorí jordánsky Palestínčan v tradičnom moslimskom kaftane. Ako úplná väčšina Arabov nemá rád Spojené štáty -- i keď tam má dvoch bratov. "Saddám bol zlý človek, nemal som ho rád. Ale Ameriku nenávidím. Moslimovia sú ich nepriateľom číslo jeden. Ale dúfam, že sa situácia v Iraku teraz upokojí a modlím sa, aby Američania čo najskôr odišli a neútočili na inú arabskú krajinu," vysvetľuje.
"Keď som videl Iračanov tancovať na uliciach, cítil som, že majú skutočne radosť. Saddámova vláda zrejme bola horšia, než som tušil. Keď majú radosť oni, mám ju i ja," tvrdí Omar, ktorý pritom dlhé týždne nemohol prísť Američanom na meno. "Azda už konečne bude pokoj," dúfa Árik a rýchlo dodáva: "Keby sa už vyriešil aj palestínsky problém."