Rovnaké ideály – mierová, jednotná a prosperujúca Európa – spojili vizionárskych politikov, vodcov a ekonómov v úsilí vytvoriť Európsku úniu. Druhá svetová vojna bola príliš krutou a bolestnou skúsenosťou pre všetky krajiny, preto cieľom zjednotenia Európy bolo najmä zabrániť konfliktom medzi susediacimi krajinami, zachovať mierový stav po vojne, a to predovšetkým hospodárskou a politickou spoluprácou.

Winston Churchill bol jedným z prvých, ktorí vyzývali na vytvorenie „Spojených štátov európskych“. Jeho cieľom bolo odstrániť raz a navždy európsky nacionalizmus a spory vedúce k vojnám. Myšlienkami o integrácii Európy sa však intenzívne zaoberali aj francúzski politici. Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí, vystúpil 9. mája 1950 s prejavom, v ktorom predstavil návrhy založené na myšlienkach Jeana Monneta. Navrhol, aby Francúzsko a Spolková republika Nemecko združili svoje zdroje uhlia a ocele do jednej organizácie, do ktorej sa môžu zapojiť aj ostatné európske krajiny.

V roku 1951 šesť krajín – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko – podpísalo v Paríži zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Tie isté krajiny v marci 1957 podpísali v Ríme zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Cieľom EHS bola colná únia, ktorá by znamenala spoločné clo, spoločný trh a voľný pohyb osôb, tovaru a kapitálu v rámci členských štátov.

Za jeden z najvýznamnejších míľnikov v zlepšovaní vzťahov medzi krajinami v Európe možno považovať aj historický zvrat, keď v roku 1963 bývalí úhlavní nepriatelia, Nemecko na čele s kancelárom Konradom Adenauerom a Francúzsko vedené prezidentom Charlesom de Gaullom, podpísali zmluvu o priateľstve.

V roku 1967 vzniklo Európske spoločenstvo, ktoré znamenalo ešte silnejšie hospodárske a politické putá členských krajín. Ďalšie tri krajiny – Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo – sa do ES začlenili v roku 1973.

Na summite v Paríži v decembri 1974 sa politickí vodcovia deviatich členských štátov rozhodli, že sa chcú stretávať trikrát do roka ako Európska rada. V dňoch 7. až 10. júna 1979 sa konali prvé priame voľby do 410-členného Európskeho parlamentu.

Zmluva o Európskej únii, podpísaná 7. februára 1992 v Maastrichte, znamená najrozsiahlejšiu reformu Rímskych zmlúv. Okrem hospodárskej a politickej spolupráce zahŕňa aj spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Euro sa v roku 2002 v 12 krajinách Európy stáva novou menou. Politické rozdelenie východu a západu Európy prestalo existovať, keď sa v roku 2004 pripojilo k EÚ 10 krajín (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko) a neskôr, v roku 2007, ďalšie dve krajiny.

Slovensko sa 1. januára 2009 stalo 16. krajinou, ktorá prijala euro.

Prvého decembra 2009 vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva po tom, ako ju ratifikovali všetky členské štáty EÚ. Zmluva vybavila EÚ modernejšími inštitúciami a účinnejšími pracovnými metódami.

Prvého júla 2016 sa začína historicky prvé predsedníctvo Slovenskej republiky v Rade Európskej únie.