Minulotýždňové stretnutie juhokórejského a amerického prezidenta bolo vhodnou príležitosťou na kritické posúdenie perspektív najvážnejšej jadrovej hrozby od čias tzv. kubánskej krízy. Americká odpoveď na ňu je nebezpečne rozpačitá, zatiaľ čo juhokórejský postoj povyšuje nádej nad históriu.
Ak by sa prezident George W. Bush a Ro Mo-hjon nedohodli na jasnej a pevnej stratégii, svet bude mať čoskoro prvý obchodný dom s jadrovými zbraňami -- ľahko prístupný trh pre teroristov, ktorí budú chcieť získať tento druh zbraní. To nie je svet, v ktorom by sme chceli žiť a ktorý by sme chceli zanechať našim deťom.
Prečo je terajšia situácia taká zlovestná?
Severná Kórea rozvíja jadrový program od roku 1980. Vyprodukovala už dosť plutónia pre dve atómové bomby, ktoré si dnes nárokuje vlastniť. V roku 1993 Pchjongjang oznámil rozhodnutie vystúpiť z paktu o nešírení atómových zbraní a neskôr uviedol, že plánuje premiestniť 8 000 použitých palivových články z jadrového reaktora v Jongbjongu a získať z nich plutónium na výrobu viacerých jadrových zbraní.
Clintonova vláda vzápätí uviedla, že také niečo je pre USA neprijateľné a že produkcia plutónia je hranicou, ktorú nemožno prekročiť. Spoločne s Južnou Kóreou zaujali pozíciu, ktorá predvídala medzinárodné ekonomické sankcie proti Severnej Kórei v rámci OSN. Severná Kórea vyhlásila, že to by bolo "vojnovým aktom". V roku 1994 napokon podpísali rámcovú zmluvu, ktorou zastavili program výroby plutónia vrátane výstavby dvoch veľkých reaktorov.
Je očividné, že túto rámcovú zmluvu jeden z partnerov porušil. V októbri minulého roka Severná Kórea priznala, že už predtým tajne odštartovala alternatívny program výroby vysoko obohateného uránu. Vykázala inšpektorov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, odstúpila od zmluvy o nešírení jadrových zbraní, reštartovala reaktor v Jongbjongu a vyhlásila, že už separovala plutónium zo spomínaných 8 000 vyhorených palivových článkov, na čo si brúsila zuby už posledných osem rokov. Ak Severná Kórea začne s reprodukciou, bude môcť vyrobiť dostatok plutónia pre šesť ďalších bômb v priebehu šiestich mesiacov; o niekoľko rokov by mohla vyrábať zhruba 30 bômb ročne.
Ale je tu jeden zásadný rozdiel medzi dneškom a rokmi 1993 -- 1994: vynorili sa teroristické skupiny ako Al-Kajdá.
Z pozície Bushovej vlády by mohlo vyplývať, že Spojené štáty uznávajú, že severná Kórea môže pokračovať vo výrobe plutónia. Pokúsia sa pritom zastaviť jeho transfer do iných krajín (všetko, čo potrebujete vedieť, je to, že plutónium pre niekoľko jadrových bômb sa zmestí do chlebníka) a ďalej budú na Severnú Kóreu vyvíjať tlak.
Po prvé, je potrebné konštatovať, že fabrika na jadrové zbrane v KĽDR -- vo svete globálnych teroristov -- nevytvára situáciu, ktorú by sme mohli tolerovať.
Po druhé, musíme sa rozhodnúť, čo potrebujeme naliehavejšie (overiteľnú likvidáciu severokórejských jadrových zbraní a raketového programu vrátane medzinárodných inšpekcií) a potom rokovať vážne. Ak sa totiž nepreverí dobrá vôľa Severokórejčanov, nebudeme mať šancu na podporu takých štátov ako je Južná Kórea, Japonsko alebo Čína.
Po tretie, treba celkom jasne povedať, že separácia plutónia by mala vážne následky -- so všetkými opciami vrátane vojenskej. Toto je najťažšia časť.
Len ak sme pripravení povedať "áno" na dobrý argument -- a pripravení na dôsledky, ak povieme "nie" -- budeme mať nádej na zatvorenie obchodného domu s jadrovými zbraňami skôr, ako bude otvorený. (hn/gaf)