Na severe Iraku nikto nehovorí o rope či energii s nejakým nadšením. Práve to je totiž slabina severných provincií, ovplyvňujúca celé hospodárstvo irackého Kurdistanu. V dôležitých provinčných centrách, akými sú Erbil či Sulejmánia, ešte i dnes každý deň elektrický prúd vypadáva na mnoho hodín, hoci severné provincie sú od roku 1991 fakticky nezávislé.
"Uvedomujeme si, že sme závislí od ropy," hovorí Sirvan Abú-Bakr, generálny riaditeľ ministerstva energetiky v Erbile. Na mysli má "čierne zlato" z Kirkúku, ležiaceho na juh od kurdských provincií -- a tým aj v dosahu Bagdadu. Ťažba ropy na kurdskom území je minimálna, takmer taká nízka, ako celý rozpočet tohto rezortu na severe krajiny. Celých 350 miliónov dolárov je k dispozícii na stavbu či obnovu rafinérií, ropovodov a plynojemov.
Bez podpory centrálnej vlády v Bagdade tieto projekty nemožno realizovať -- a stále sa odsúva aj pripojenie severu Iraku na rozvodnú sieť zvyšku štátu. Hlavné mesto sa otriasa vojnovými výbuchmi a rozumné odpovede odtiaľ jednoducho neprichádzajú. Všetci preto dúfajú, že obrat nastane po 30. júni, kedy sa moci ujme nová vláda.
Pokračuje však realizácia projektov, ktorú si Kurdi riadia sami. V oboch spomínaných mestách sa intenzívne modernizujú letiská tak, aby sa od budúceho roka konečne stalo skutočnosťou priame letecké spojenie s Bagdadom, Damaškom či Teheránom. Kurdi sa domnievajú, že práve ich oblasť sa potom zmení na raj pre zahraničných investorov. Vzdušné spojenie predstavuje nádej aj pre cestovný ruch -- v Erbile sa preto už buduje luxusný hotel, ktorý pod svoje krídla neskôr vezme firma Sheraton.
Pre Kurdov je všetko toto nové. Štyri milióny miestnych obyvateľov až do minulého roku prežívalo len vďaka humanitárnej pomoci OSN. Žili z nej i obchodníci, akým je trebárs aj Serbast Dizayee, ktorý od roku 1998 v mene OSN obchodoval so všetkým, s čím sa len dalo -- od potravín až po zavlažovacie súpravy. Teraz rokuje s Američanmi. "Kým zahraniční podnikatelia budú Irak považovať za štát, v ktorom sa bojuje, neprídu," tvrdí skepticky, ale nie nerealisticky. Veď okrem niekoľkých menších tureckých stavebných firiem sa do týchto končín zatiaľ neodvážil ani jeden cudzinec. Pritom by ich tu bolo treba ako soľ. Kurdi už kujú plány na dobudovanie dvoch veľkých vodných nádrží v Dokane a v Derbandikane a Erbil i Sulejmániu chcú s Kirkúkom spojiť novým ropovodom. (hn/gaf)
StoryEditor