"Idem do Bagdadu strieľať do amerických vojakov," hovorí asi dvadsaťročný Malik pri nastupovaní do autobusu v ammánskej štvrti nazývanej Malý Bagdad, pretože tu žijú väčšinou Iračania. Na dokreslenie slov, dá ruky do takej pozície, ako keby držal samopal a roztrasie sa na znak streľby. Samozrejme, vydáva i patričné zvuky. Autobus sa pomaly zapĺňa. Okrem dvoch starších, do čierneho odevu oblečených žien so šatkami prehodenými cez vlasy, sú v autobuse samí muži. Keď sa autobus okolo poludnia zaplní, vydá sa na cestu do vojnového Iraku. Všetci muži sú bojovne naladení. "Chceme pomôcť Saddámovi," vysvetľuje Arif. Potom vytiahne peňaženku a ukazuje fotografiu dvoch dievčatiek. "Moje dcérky. Musím ich chrániť pred Američanmi," dodáva. Mladšia má dva a staršia päť rokov.
Asi štyridsaťročný Muhammad, ktorý je na rozdiel od ostatných oblečený slušne, ale veľmi moderne, divoko gestikuluje. "Keď nás Američania nenechajú na pokoji, dáme si bomby okolo pása a pôjdeme do Spojených štátov vyhodiť do vzduchu ďalšie mrakodrapy," kričí a rukami naznačuje, kde všade bude mať výbušniny.
Mnohí Iračania naznačujú prstami písmeno V na znak víťazstva a všetci žiaria optimizmom. "Som z Basry a vraciam sa tam. Mám tam rodinu, doma kalašnikov, určite budem vedieť, na koho strieľať," hovorí so šibalským úsmevom asi štyridsaťpäťročný Hasan a naznačuje streľbu na americké lietadlá. Aby bolo jasné, koho chce svojím kalašnikovom zostreliť, ukáže do neba a prehodí: "To sú Američania."
Pri okne, dva rady za strednými dverami, sedí starší muž v sivej splývavej sutane so šatkou na hlave. Mlčí a je vážny. Potom sa však na cudzinca usmeje a povie "Salam alejkum" a tiež zdvihne pravú ruku a naznačí V. To je všetko. Jeho tvár je opäť vážna a pohľad obráti k oknu.
V autobuse sa zišli ľudia zo všetkých miest Iraku, kde sú najťažšie boje. Okrem Bagdadu a Basry sú tu i muži z Nadžáfu, ako, napríklad, Mehet s tromi priateľmi či Ahmed s druhým Malikom z Nasaríji.
"Viem, že sa domov určite dostanem. Volal som tam. Američanov obídem, to nie je problém. To my kontrolujeme Irak, nie oni," vysvetľuje Mehet. Obavu nemá ani Malik II. a so skúseným výrazom hovorí: "Bude to o.k., žiadny problém."
Cesta je však dlhá a bojovná nálada postupne klesá. Asi po dvoch hodinách cesty už celý autobus mlčí. Oživenie prinesú iba vojenské kontroly, ktoré sa začínajú asi stopäťdesiat kilometrov od hraníc, teda viac ako po polovici cesty do Iraku. Na mužoch však vidieť nervozitu, obidve ženy majú sklonené hlavy. Vojaci sem-tam prejdú celý autobus, občas niekomu skontrolujú doklady a nakoniec všetkých pustia ďalej. Inokedy iba letmo nazrú dovnútra a môže sa ísť ďalej.
Bojovná nálada sa mužom znova vleje do žíl až v Ruvajšíde, asi šesťdesiat kilometrov od hraníc, počas malej prestávky na jedlo. Ruvajšíd bol do roku 1991 hraničným mestom medzi Jordánskom a Irakom. Potom však iracký vodca Saddám Husajn prenechal toto územie svojmu susedovi, hoci nebolo úplne jasné prečo. Iračania sa tu už očividne cítia ako doma.
Celá táto oblasť, rovnako ako rozsiahle púštne územie Iraku, je označovaná za Nomadland a za bežných okolností ju prakticky nikto neriadi ani nestráži. Je pustá, rozpálená a veľmi nehostinná. Ruvajšíd je i posledným miestom, na ktoré môžu oficiálne vstúpiť i novinári.
Autobus pokračuje ďalej. Zanecháva za sebou utečenecké tábory pripravené pre prípad núdze. Ešte nedávno tu bolo 350 ľudí, teraz tu už nie je prakticky nikto. Oficiálne je však iracká hranica na vstup do Jordánska uzavretá. Keby sa sem niekto predsa len ostal, môže v krajine zostať maximálne 72 hodín.
Autobus prechádza niekoľkými menšími kontrolami. Asi päť kilometrov od hraníc je veľká kontrola. Vojak prezerá pasy a všetci sú nervózni. Nakoniec pustí autobus ďalej.
Jeden z Iračanov už vyzerá hranicu. Všetci sa živo bavia, ale keď autobus zastaví pri hraničnej závore, zábava okamžite utíchne. Policajt znova kontroluje doklady. Nič viac. Asi po desiatich minútach autobus vyráža ďalej. Po pár metroch je už definitívne v Iraku.
Hraničný priechod je opäť pustý. Sú tu len budovy pre kontrolórov, vedľa ktorých sa na obidvoch stranách hranice týčia dva veľké biele úzke oblúky, a niekoľko zbúraných domov. Ináč je všade iba púšť. A úplné ticho. Okrem hŕstky autobusov s irackými "dobrovoľníkmi" tu môžu prechádzať azda len vozidlá OSN.
StoryEditor