Ako reportérka pôsobila v Austrálii, Švédsku či Spojených štátoch. Dokonca bola zahraničnou korešpondentkou v Papue-Novej Guinei. „Pýtala som sa, či nebudem mať ako žena zvláštny problém. Vraj nemusím mať obavy. Problémom v Papue-Novej Guinei čelia všetci,“ hovorí Belinda Goldsmith, šéfeditorka Thomson Reuters Foundation.

Ste novinárka s 30-ročnými skúsenosťami. Viac ako 20 rokov ste boli korešpondentkou Reuters v rôznych krajinách sveta. Dnes ste šéfeditorkou, ktorá sedí v kancelárii v Londýne. Nechýba vám práca v teréne?
Trafili ste klinec po hlavičke. Trávim veľmi veľa času v kancelárii a mám tím ľudí, ktorí chodia do terénu za mňa. A, samozrejme, že mi to chýba. Ale taký je vývoj v žurnalistickej práci. Buď zostanete reportérom, alebo vás to potlačí k manažérskym pozíciám, v ktorých skončíte ako vedúci tímov. Ale aj editorstvo je zaujímavá práca. Keď som bola reportérkou, nikdy som si nemyslela, že by ma táto práca bavila. Hovorila som si, že prečo by som vôbec mala chcieť robiť niečo také nudné. S odstupom času to vidím inak a dnes svoju prácu milujem. Mám rada, keď môžem vziať príbeh, ktorý spracoval niekto iný a zlepšiť ho. Remeselne ho vypilovať a spraviť z neho kus dobrého čítania. Tiež mám rada výzvy. A práve manažovanie 40 reportérov priamo v teréne a tímu viac než sto freelancerov výzvou je.

Zostaňme ešte pri vašej práci v teréne. Kde všade ste vlastne pôsobili?
Je toho veľa. Papua-Nová Guinea, Austrália, Švédsko, Spojené štáty, Veľká Británia. A z týchto krajín som zastrešovala širší región. Napríklad, keď som pôsobila vo Švédsku, bola som hlavnou korešpondentkou pre severské štáty a Pobaltie, zastrešovala som teda šesť-sedem krajín. Alebo keď som pracovala v Austrálii či Papue-Novej Guinei, písala som aj o Novom Zélande, Tichomorí. Takže som veľmi veľa cestovala.

Dočítal som sa, že v Papue-Novej Guinei ste boli vôbec prvou ženou korešpondentkou. Aké to bolo?
To bolo v roku 1993. Bola som prvou zahraničnou korešpondentkou, ale to neznamená, že tam nemali ženy – novinárky. No celkovo tam bolo veľmi málo novinárov. Prakticky sme tam boli len dvaja zahraniční korešpondenti. Ja a reportér pracujúci pre austrálsku verejnoprávnu televíziu. Keď som tam odchádzala, pýtala som sa jednej známej, ktorá v tom čase pracovala na Salomonových ostrovoch, či nebudem mať ako žena nejaký zvláštny problém. A ona mi povedala, že nemusím mať obavy, lebo problémom v Papue-Novej Guinei čelia všetci. Nielen ženy. Tak som tam šla a prežila som tam niekoľko skvelých reportérskych rokov. Je to nádherná a úžasná krajina so skvelými ľuďmi, ktorí majú veľmi ťažký život. A práve táto skúsenosť ma doviedla k záujmu o príbehy skutočných ľudí, o každodenné životy ľudí, ktorí sú v neustálej núdzi.

Tak sa vlastne dostávame k hlavnej náplni vašej práce. Ste šéfeditorkou Thomson Reuters Foundation, ktorá prináša príbehy ľudí, o ktorých sa bežne neinformuje, tzv. underreported stories. O čo vlastne ide?
Poviem to na príklade veľkého zemetrasenia ako to, ktoré bolo v Nepále. Médiá sa o tému zaujímajú tak dva-tri dni. Miesta sú zdevastované, domy zničené, je tam množstvo stratených životov. Po troch dňoch však záujem médií opadne. No životy ľudí sú stále v úplnom zmätku. My sa snažíme vrátiť do oblasti neskôr. O tri mesiace, o šesť, o deväť mesiacov a pýtame sa, čo sa medzitým s tými ľuďmi stalo. Čo sa stalo so všetkou prisľúbenou finančnou pomocou, ku ktorej sa tesne po zemetrasení zaviazali donori. Kde a ako sa míňajú peniaze vlád a multilaterálnych organizácií? Lebo transparentnosť v používaní peňazí na rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc je slabá. Takže sa snažíme sústrediť na tieto témy, aby si ľudia stáli za sľubmi, ktoré dali.

Ako dokážete reálne zatlačiť na zmenu?
Naše príbehy si môže prečítať miliarda ľudí denne. To je naozaj veľké publikum. A tí ľudia čítajú príbehy, ktoré sú spracované férovo a presne, držiac sa všetkých zásad Thomson-Reuters. Mnohí čitatelia potom majú pocit, že s tým musia čosi robiť. Pravidelne sa dozvedáme o niekom, kto aj naozaj niečo urobil, aby veci zmenil. A to len vďaka našim príbehom. Vyriešime všetky problémy? Nie. Ale ak dokážeme pomôcť ľuďom, ktorí sa problémami prebíjajú, tak je to skvelé.

Viete povedať nejaké konkrétne príklady?
Mám celé kopy príkladov. Čo je pre vašich čitateľov najzaujímavejšie?

Sme biznisovo orientované noviny, na webe je to širšie publikum...
Tak uvediem jeden príklad spojený s financiami. Nedávno sme dokončili príbeh z Rumunska o rozširovaní uhoľnej bane. Dedinčania žijúci v okolí bane boli vysťahovaní z domovov. Bez toho, aby boli skutočne odškodnení, aby mali šancu poriadne vyjednávať. Spravili sme o tom veľký článok a hovorili s každým – s vedením bane, dedinčanmi, odbormi aj vládou. Do troch dní od publikovania článku zvolala vláda mimoriadne zasadnutie. A vyriešili pre dedinčanov lepšie podmienky.

Takže to vlastne bolo zaberanie pôdy priamo v Európskej únii?
Áno, samotná vláda si dovtedy neuvedomila, že situácia je taká zlá. Preto sa aj tak rýchlo stretli a niečo s tým spravili.

Skúste povedať aj ďalšie príklady. Z iných častí sveta…
Robili sme napríklad sériu článkov o vdovách v rôznych krajinách sveta. Vdovy totiž mnohokrát spája to isté – nemajú žiadne práva na pôdu, ktorú vlastnil ich manžel. Urobili sme tak napríklad príbeh o žene v Indii, ktorej manžel bol farmár, hospodárstvo bolo vystavené suchu, ocitlo sa v dlhoch a on spáchal samovraždu. Rodina vdovu aj s deťmi vyhodila z domu a de facto sa z nich stali bezdomovci. Je to len jeden príklad z tisícok žien v Indii, ktorým sa to stalo. Spravili sme príbeh a odrazu sa objavilo veľa ľudí, ktorí chceli pomôcť tejto konkrétnej žene, ale aj ďalším ženám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii.

Alebo sme spravili príbeh o žene v Nigérii, ktorej sa narodilo dieťa. A päť mesiacov potom stále žila v nemocnici. Nedovolili jej odísť. Pretože v Nigérii majú zákon, že pokiaľ nemáte ako zaplatiť za nemocnicu, nesmiete ju opustiť.

To je zvláštne. U nás je to presne naopak. Skôr sa vás snažia z nemocnice čím skôr dostať...
V Nigérii je to tak. V nemocniciach je kvantum ľudí, ktorí ich nesmú opustiť, pretože nemajú na zaplatenie účtu. A nikdy na to ani mať nebudú. Je to jedna zo systémových chýb. Príbeh o spomínanej žene viedol k tomu, že prišli ponuky od ľudí, ktorí jej chceli pomôcť s platbou. Ale aj k tomu, že sa hľadá cesta, aby ľudia mohli nemocnice opúšťať so svojimi deťmi a tie mohli ísť žiť normálny život.

Témy, ktorým sa venujete, sú prepojené napríklad s ľudskými právami, rodovou rovnosťou či klimatickou zmenou. Prečo sú podľa vás na okraji záujmu mainstreamových médií?
Zaujíma sa o ne málo editorov, pretože s nimi nie sú spojené peniaze. Predstavme si to cez reklamu – zadávatelia by zrejme nechceli, aby bola ich reklama umiestnená niekde vedľa správe o veľkej humanitárnej kríze či o právach žien. Je len málo médií, ktoré sa týmto témam konzistentne a pravidelne venujú. Pritom sú to témy, ktoré sa týkajú každodenného života miliárd ľudí na svete. Pre mňa je to dôležité. My sme tí šťastní, žijeme v super krajinách, ale mnohí ľudia také šťastie nemajú, musia sa prebíjať každým jedným dňom. A my na to môžeme poľahky zabudnúť. Snažíme sa o to, aby príbehy niektorých z týchto komunít zostávali v stredobode záujmu, pod reflektormi.

Napríklad UNESCO radí novinárom, ako môžu takéto príbehy „pretlačiť“ cez editora. Jednou z rád je „predať“ príbeh cez peniaze. Je to tak?
Áno. Napríklad zemetrasenie môže novinárov zaujímať cez poistné plnenia, ktoré vzrastú. Alebo riziká pre ekonomiku. Neexistuje však veľa médií, ktoré sa zameriavajú na tieto oblasti, lebo je ťažké udržať pozornosť čitateľov. Ak ľuďom servírujeme rovnaký príbeh, začnú sa nudiť. Vezmime si napríklad migračnú krízu. Koľko ľudí to dnes ešte číta? Je smutné, že táto téma zovšednela. A pritom je o ľudských životoch. Preto musíme hľadať iné spôsoby, ako im príbeh predstaviť, ako zaistiť, aby sa ľudia oň zaujímali a tlačili na vlády a rôzne organizácie, aby im pomohli. Ak vás niečo nudí, nedokážete sa v tom angažovať.

Ako si myslíte, že svetové médiá reagovali na utečeneckú krízu?
Spočiatku sa im darilo držať pozornosť. No tá postupne upadala. Návrat spôsobila až fotografia malého utopeného chlapca na pláži v Turecku. A odrazu sa všetci novinári zodvihli a začali si robiť poznámky. Tá fotka bola absolútne desivá – malý chlapec, vyplavený aj s jeho topánočkami. Až táto fotka však pripomenula, že celá utečenecká kríza je o ľuďoch. Médiá sa potom vrátili späť k ľudským príbehom. Znovu dokázali zaujať publikum. Politici začali znovu konať, lebo sa tým začali zaoberať médiá a ľudia–- začali tak tlačiť na vlády. Smutné je, že sa musel stať takýto druh udalosti, aby jej ľudia opäť začali venovať pozornosť.

Vo svojej práci ste viedli kurzy pre novinárov v mnohých krajinách, okrem iného v Mjanmarsku či v Bhutáne. Čo ste im radili?
Radila som im v zásade to isté, čo novinárom inde – aby informovali férovo, presne a nezaujato. Vždy a všade sa snažíme učiť princípy žurnalistiky, ktoré zabezpečujú, že robíte kvalitnú novinárčinu a nezastávate v príbehu nikoho stranu.

Ale čo v krajinách, kde sú autokratické režimy, kde je to nielen o tom zostať nestranným, ale vôbec byť novinárom?
Tam je to oveľa zložitejšie. Nielenže si musia dávať pozor na to, čo robia, ale musia si byť zároveň istí, že sa rozprávali s každým, aby ich príbeh nepôsobil jednostranne, lebo pre nich samotných by to mohlo dopadnúť o to horšie.

Kto je Belinda Goldsmith
Viacnásobne ocenená novinárka. Pôsobí ako šéfeditorka v Thomson Reuters Foundation. Vedie spravodajský tím, ktorý sa prioritne zaoberá správami z oblasti korupcie, humanitárnych katastrof, rodovej rovnosti či klimatickej zmeny. Za svoju kariéru bola zahraničnou spravodajkyňou vo viac ako dvadsiatich krajinách. Pre Reuters pracuje vyše dvadsať rokov.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.