Sprevádza utečencov na úrady a k lekárom, vypĺňa s nimi najrôznejšie žiadosti alebo im pomáha hľadať bývanie. Po roku dospela spisovateľka Katja Schneidtová k záveru: Toto nezvládneme.
Rovnaký názov dala aj svojej najnovšej knihe, v ktorej opisuje svoje skúsenosti od vlaňajška, kedy do Nemecka dorazilo viac ako jeden milión utečencov. Píše i rozčarovaní nad tým, aké odlišné sú ich očakávania na jednej strane a nevyhovujúca integračná politika vlády na strane druhej.
„Nestačí jednoducho od utečencov očakávať, že prijmú našu kultúru, spôsob života a ústavu, pretože to všetko je v mnohých ohľadoch s islamom nezlučiteľné,“ píše Schneidtová, ktorá vlani za svoje úsilie integrovať utečencov do spoločnosti dostala ocenenie spolkovej krajiny Hesensko. Počínanie kancelárky Angely Merkelovej považuje za naivné a imigračnú politiku za nedostatočnú a neprehľadnú.
„Islam do Nemecka nepatrí“
Schneidtová má 45 rokov, žije v malom meste v Hesensku a najrôznejším utečencom dobrovoľne pomáha už od roku 1999, kedy do Nemecka prichádzali imigranti z bývalej Juhoslávie.
V osemnástich sa zamilovala do Turka a tým pre ňu začala trojročná nočná mora, ako sama obdobie spolužitia so svojím bývalým partnerom nazýva. Aj o tom napísala knihu - Uväznená v rodnej krajine - kde popisuje paralelnú spoločnosť nemeckých moslimov. Vtedy tiež konvertovala na islam. Táto autobiografia sa v roku 2011 tri mesiace držala na zozname bestsellerov časopisu Spiegel. Predvlani vyšla aj v českom preklade.
Dnes Schneidtová, ktorá má na konte viac ako desiatku kníh, hovorí: „Islam nie je s nemeckou kultúrou kompatibilný. A len tak tvrdiť, že islam k Nemecku patrí, je len prázdne gesto, ktorým sa nič nevyrieši.“
Naráža tým na iný výrok kancelárky Merkelovej, ktorá zopakovala predchádzajúce slová niekdajšieho prezidenta Christiana Wulffa o tom, že islam patrí do Nemecka. Aj názov knihy - Nezvládneme to - priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das,“ teda „Zvládneme to“.
Problém s rovnoprávnosťou žien
Problém je podľa Schneidtovej tiež v tom, že utečenci prichádzajú z krajín a kultúr, v ktorých majú ženy výrazne menšie práva než v Nemecku. „V jednom nedávnom rozhovore kancelárka odpovedala na otázku, ako sa s týmto problémom vyrovnať a ako by si zrovnoprávnenie a integráciu týchto žien predstavovala. Vraj sa to dosiahne prostredníctvom integračných kurzov, ktoré by mali povinne navštevovať ženy aj muži,“ píše Schneidtová v kapitole o „falošnej tolerancii“.
Integračné kurzy v súčasnosti zahŕňajú 600 hodín výučby nemčiny a 60 hodín určených na vysvetlenie toho, ako nemecká spoločnosť funguje. Schneidtová ich síce nepovažuje za príliš účinné, ale väčší problém vidí v tom, že časť migrantov ich nebude chcieť navštevovať.
„Väčšina žien, ktoré sem prichádzajú, jednoducho nedostanú od mužov povolenie sa na kurzoch zúčastniť. V oficiálnych dokumentoch sa to potom zapíše do kolónky "starostlivosť o deti" alebo "zdravotné dôvody", vykresľuje v knihe svoje skúsenosti z praxe Schneidtová. Práve to je podľa nej aj príčinou toho, že sa mnohé imigrantky ani po desiatich rokoch života v Nemecku stále nenaučili jazyk.
„Štát sa musí starať viac“
Schneidtová je členkou SPD a v tohtoročných komunálnych voľbách vo svojom domovskom Büdingene, malom meste s 20 tisíc obyvateľmi, za socialistov aj kandidovala. V Büdingene funguje jedno zariadenie pre prvý príjem utečencov a k tomu tri ubytovne. Eufória z minulého roka, kedy Nemci na staniciach utečencov vítali ako hrdinov, je však preč. Nemci podľa Schneidtovej už tiež trochu otupeli: buď sú pre utečencov, alebo proti. Nič medzi oboma pólmi podľa nej neexistuje.
Schneidtová usudzuje, že utečenci mali nerealistické očakávania a teraz sú sklamaní, že život v Nemecku nie je tak bezstarostný, ako si predstavovali. Nečaká tu na nich dobre platená práca, vlastné auto ani dom. Žiadny raj s vysokým životným štandardom plný technických vymožeností.
Líšia sa aj ich spoločenské očakávania. Autorka opisuje napríklad hádku v ubytovni, po ktorej jeden zo zamestnancov skončil v nemocnici. Na otázku, prečo azylant muža napadol, dostala stručnú odpoveď: neprejavil mu vraj dostatok rešpektu.
Schneidtová sa snaží navrhnúť aj riešenia. Štát by podľa nej mal zabezpečiť oveľa viac zamestnancov, ktorí sa o novo prichádzajúcich budú aspoň niekoľko prvých mesiacov starať - celé úsilie nemôže stáť len na neplatenej práci dobrovoľníkov, ktorých vôľa pokračovať upadá.
Hovorí tiež, že je potrebné dôsledne vyžadovať dodržiavanie práv žien, pretože v tomto ohľade je islam v rozpore s nemeckými zvykmi. K tomu musí štát zabezpečiť dostatok bývania, práce a psychológov. Aj keď autorka zo svojej skúsenosti dodáva, že väčšina z tých, s ktorými sa počas posledného roka stretla, traumatizovaná nie je.
Svojou knihou sa Schneidtová pre mnohých môže ocitnúť medzi pravicovými extrémistami. „Predstierať, že ten problém neexistuje, by ale bolo ešte horšie,“ vysvetľuje.