Cesta k monumentálnemu pohrebisku slávnych panovníkov Al-Chazné, najznámejšieho jordánskeho turistického strediska -- skalnému mestu Petra, je úplne prázdna. Rovnako opustená je i väčšina tunajších obchodíkov. Na schodoch sedia beduíni, majitelia troch tiav ležiacich na prašnom námestí. Jeden sa lenivo zodvihne a ponúkne miesto na sedenie na vyzdobenom zvierati.
"Ešte pred dvoma rokmi o takomto čase tu prechádzalo približne 4 000 turistov denne. Dnes ich je horko-ťažko desať," vysvetľuje asi 35-ročný Mahmúd, ktorý sa v skalnom meste narodil a v jednej z miestnych jaskýň prežil štrnásť rokov života. Teraz tu sprevádza turistov -- ak nejakí prídu. "Sú dni, keď sem nepríde nikto. Voľakedy som zarábal mesačne i dvetisíc dinárov (v prepočte vyše 120 000). Teraz niekedy nezarobím ani sto," hovorí rezignovane.
Petra bola, vďaka nadviazaniu diplomatických vzťahov medzi Jordánskom a Izraelom v polovici 90. rokov, obľúbeným cieľom izraelských turistov. "Priemerne denne sem prišlo asi 600 až 800 Izraelčanov," spomína si Mahmúd a trpko dodáva: "Teraz sa tu náhodou objavili dvaja asi pred tromi mesiacmi."
"Turisti sa boja. Prvým úderom pre jordánsku turistiku bolo vyhlásenie palestínskeho povstania -- intifády. Ďalšími boli teroristické útoky z 11. septembra 2001 proti USA, nasledovali atentáty v tuniskej Džerbe a na Bali. Zo strachu sem prestali chodiť najskôr Izraelčania, potom Američania a dnes i Západoeurópania. Oproti roku 2000 sme prišli o 60 percent klientely. V Jordánsku je pritom relatívny pokoj," opisuje zložitú situáciu Marván Chúry, riaditeľ Jordánskej rady pre turistický ruch.
Turistický ruch je pritom pre Jordánsko životne dôležitým odvetvím. Príjmy predstavujú osem percent hrubého domáceho produktu krajiny a turistika zamestnáva jedenásť percent obyvateľov. Minulý rok priniesla do štátnej pokladnice 800 miliónov dolárov (v prepočte asi 24 miliárd korún). Päťmiliónové Jordánsko totiž na rozdiel od väčšiny ostatných arabských krajín nemá ropu. Viac ako deväťdesiat percent jeho územia tvorí púšť a nemá ani výraznejšiu priemyselnú výrobu.
Približne tridsať percent obchodnej výmeny malo Jordánsko s Irakom. Iracký vodca Saddám Husajn dokonca poskytoval Jordánsku za veľmi výhodných podmienok dôležitú ropu -- ako odmenu za jordánsku podporu, ktorej sa mu dostalo počas prvej irackej vojny v roku 1991. Polovicu ropy na vlastnú potrebu získavalo kráľovstvo od Saddáma zadarmo, druhú polovicu iba za režijnú cenu, ktorá tvorila približne 25 percent svetových cien. To sa zmenilo. Jordánsky kráľ Abdulláh II. -- na rozdiel od väčšiny obyvateľov -- opatrne podporuje Spojené štáty, ktorým, napríklad, poskytol vzdušný priestor na prepravu vojenského materiálu. Zároveň vypovedal "ropnú dohodu" Iraku. V súčasnosti Jordánsko síce získava výhodne saudskú ropu vďaka podobnej zmluve so Spojenými štátmi a Saudskou Arábiou, nikto však nevie, ako dlho bude táto dohoda platiť.