Azylové domy sa stávajú útočiskom pre utečencov, ktorých sprevádzajú existenčné ťažkosti a tragédie. Aké okolnosti prinútili hľadať toto útočisko ľudí, s ktorými ste prišli do kontaktu?  

V dome organizácie Fundación Escuela de Solidaridad (FES), v ktorej som pracovala, bývali osamelé matky s deťmi bez domova, utečenci, najmä z Maroka a iných častí Afriky, prípadne celé rodiny, ktoré mali ekonomické ťažkosti. Všetkých týchto ľudí v podstate spájalo jedno - hľadanie domova. Teda miesta, kde by mohli vychovávať deti a naplniť základné potreby, ako je strecha nad hlavou a dostatok jedla. O azyl žiadali aj preto, aby s rodinou neskončili na ulici.

Aká bola vaša hlavná úloha?

Ako dobrovoľníčka som spočiatku robila takmer všetky aktivity spojené s bežným fungovaním organizácie. Neskôr, keď som si lepšie osvojila španielsky jazyk, som asistovala klientom pri písaní životopisov či žiadostí o prácu. A veľa som sa s nimi rozprávala. Bolo dôležité vypočuť si ich problémy a povzbudiť ich. Takisto som spolupracovala s inými psychológmi, ktorých som našla cez inzerát. Žili v blízkosti Granady a po vzájomnej dohode k nám prišli stážovať.

Ľudia sa väčšinou neradi rozprávajú o svojich problémoch s cudzími ľuďmi, nehovoriac o tých, ktorí sa ocitnú ďaleko od domova a je pre nich ťažké dôverovať neznámym ľuďom. Stávali sa aj prípady, keď niektorí azylanti vyslovene odmietali vašu pomoc?

Nezáujem ľudí patril medzi najväčšie ťažkosti, s ktorými sme sa pri našej práci stretávali. Bežne sa stávalo, že niektorí klienti neprišli na dohodnuté schôdzky a nedali to vedieť dopredu, alebo sa dobrovoľne prihlásili na nejaký seminár, a potom naň reálne prišlo pár ľudí.

Akými výzvami musia utečenci prejsť, kým sa začlenia?

V prvom rade sa imigrant musí adaptovať na nové prostredie. Môže narážať na počiatočný ,,kultúrny šok”, čo veľmi ovplyvňuje celkovú životnú spokojnosť. Aký veľký bude tento šok, závisí od mnohých faktorov: od motivácie, očakávaní alebo miery kultúrnych rozdielov. Utečenci môžu trpieť určitou mierou emočného stresu a zhoršeným emocionálnym zdravím.

Adaptácia sa u každého jedinca prejaví rôzne. S akými výsledkami sa môžeme väčšinou stretnúť?

Výsledkom adaptácie môže byť napríklad separácia. Zahŕňa ponechanie si pôvodnej kultúry, zvykov a odmietnutie novej kultúry. Ďalším je asimilácia, keď sa utečenec stane súčasťou spoločnosti a získa novú kultúrnu identitu. Veľmi bežným výsledkom je integrácia, keď si človek zachová niektoré tradície svojej národnosti spolu s prijatím aj ďalších vlastností novej kultúry.

Posledným a najhorším dôsledkom je marginalizácia - ocitnutie sa na úplnom okraji spoločnosti a odmietnutie obidvoch krajín a ich tradícií. Charakter adaptácie závisí od mnohých faktorov. Od toho, ako plynule - a či vôbec - hovorí človek jazykom krajiny, do ktorej utiekol, od dôvodov úteku, podpory spoločenstva, v ktorom začal žiť.

Ako prebieha začleňovanie do komunity v azylovom dome?

Dôležitým prvým krokom pre nových ľudí bolo zabývať sa a zvyknúť si na to, že život v azylovom dome má určité pravidlá. Komunita v ňom je veľká, žije tam približne sto ľudí. Spočiatku sa novým obyvateľom snažia pomôcť ostatní, ktorí sú tam už dlhšie. Hlavnou myšlienkou je solidarita medzi ľuďmi a snaha naučiť sa žiť bez konfliktov. Násilie a urážky boli niekedy prítomné, no netolerujú sa. Ak k nim došlo, riešením bol odchod z organizácie. Po zabývaní sa niektorým dokonca podarilo nájsť si prácu alebo brigádu v Granade. Bohužiaľ, väčšine sa to dlhodobo nedarí.

S čím všetkým musia títo ľudia zápasiť?  

Hlavným problémom je neistota z budúcnosti. Veľa obyvateľov azylového domu nemá spočiatku pas alebo občiansky preukaz, akoby v Španielsku ani neexistovali. Z psychologického hľadiska je to téma vlastnej identity: Kto som bez svojej rodiny? Kto som bez práce? Pri dlhodobej nezamestnanosti môže byť ďalším problémom strata pracovných návykov. Preto bolo dôležité, aby utečenci a azylanti mali zodpovednosť aspoň za aktivity, ktoré súviseli s organizáciou.

Iným problémom je, že mnohí ľudia nemajú ružové vyhliadky do budúcna. Nezamestnanosť v Španielsku je totiž vysoká a bez papierov sa nepohnete. Takisto veľa z nich neovláda dobre španielsky jazyk, iní nevedia čítať ani písať. Kvôli tomu si nemôžu si nájsť prácu na trvalý pracovný pomer, takže dostupné sú iba práce načierno, prípadne sezónne práce. Ako brigádnik však nedostanete dostatočný príjem, aby ste sa presťahovali  aj so svojou rodinou preč z organizácie do vlastného domova. Dostávate sa tak do bludného kruhu.

K čomu to môže viesť?

V niektorých prípadoch až k osobnej  rezignácii. Mnohí z nich sú už akoby zmierení so svojím osudom, nemajú žiadne ciele do budúcna, ako napríklad nájsť si prácu či odísť z azylového domu. Namotivovať ich a trochu aj vytrhnúť z pohodlnosti nie je ľahké.

Veľa žien zažilo psychické aj telesné týranie zo strany manžela, a to sú traumy, ktoré si so sebou nesú neustále. Často to vplýva na ich sebaúctu a sebavedomie a v týchto prípadoch je spolupráca so psychológom takmer nutnosťou. Niektoré ženy tam žijú bez svojich vlastných detí, iné nemajú kontakt s rodinou. Ďalšími častými problémami sú úzkosť a strach, odpustenie členovi rodiny, výchovné problémy, zodpovednosť za výchovu dieťaťa.

Čo pre ľudí znamená pretrhnutie koreňov s ich domovom?

Často to závisí od toho, čo bolo príčinou ich úteku. Pre týranú ženu to napríklad môže byť východiskom z jej situácie. No vo väčšine prípadov ľudia zažívajú pocity straty, ktoré môžu byť veľmi traumatizujúce.

Prestavte si, že idete na dovolenku do cudzej krajiny na vlastnú päsť, keď vám je slovenčina nanič a prídete na to, že ani po anglicky to veľmi nejde. Takže musíte riešiť jazykový problém, ktorý môže pokaziť celkový dojem z tejto dovolenky a môže vás to dosť vyčerpať. Do toho riešite organizačné veci, vnímate aj kultúrne rozdiely. Nakoniec ste radi, keď sa z nej vrátite domov.

Vy to urobiť môžete urobiť, no pre utečencov je to zložitejšie. Tá strata v nich zostane. Našťastie technika pokročila, a tak som videla, ako ženy z Maroka boli v kontakte so svojimi rodinami cez Skype.

Všetky spomínané problémy pôsobia na človeka zničujúco, je jasné, že sa k nim musí zaujať citlivejší prístup. Ako sa správať k takýmto ľuďom?  

Na začiatok ich treba naučiť žiť podľa určitých pravidiel a podporovať ich vo vzdelávaní a rozvoji nových zručností. Ale inak by sme sa k nim mali správať ako ku každému človeku, brať ich ako seberovných. Pamätám si na moje začiatky, keď som nevedela po španielsky. Veľa z nich sa snažilo mi to uľahčiť a neboli rozdiely v tom, odkiaľ som, išlo o pomoc. Sú to veľmi vďační ľudia. Treba stavať na ich silných stránkach a zdrojoch, vypočuť si ich a snažiť sa ich podporiť. Zároveň si uvedomiť ich reálne možnosti a pracovať s nimi na ich cieľoch.

Zaznamenali ste v azylovom dome nejaké zlepšenia z hľadiska ich psychiky?

Určite. Pomáhala najmä podpora a záujem od ostatných ľudí. Komunitný typ spolužitia v azylovom dome istým spôsobom suploval rodinu. Rozhodne pomohla aj psychologická pomoc. A nesmiem zabudnúť na pravidelnú prácu, či už v organizácii, alebo mimo nej, za ktorú boli odmeňovaní, a množstvo iných aktivít, do ktorých sa zapájali. Takisto stretnutia s členmi rodiny po dlhej dobe dokázali priniesť isté zlepšenia v nazeraní na ich situáciu.

Spomeniete si na nejaký konkrétnu osobu, ktorá vás niečím zaujala? Či už svojou odvahou, výnimočnosťou či krutým osudom?

Zaujala ma žena z Maroka, ktorá utiekla od svojho manžela aj s deťmi. Fyzicky ju týral. Jej rodina bola ďaleko a s matkou bola v kontakte len cez sociálne siete. Jej osud bol pre mňa krutý v tom, že jedno z detí ostalo s manželom a doteraz sa jej ho nepodarilo získať späť. Snažila sa postarať o svoje deti, ktoré s ňou boli v Španielsku, ale stále ju sužovalo, ako sa má jej ďalšie dieťa, ktoré už dlho nevidela.

Čo vám táto skúsenosť dala?  

Profesionálne aj ľudsky ma posunula, bola to skvelá skúsenosť. Venovala som sa tomu, čo ma zaujímalo a dostala som osobný priestor na sebarealizáciu. Celý pobyt bol nezvyčajný a obohatený niečím kultúrnym, novým. Nešlo len o profesijný rast, išlo o tímovú prácu, nové kamarátstva, cestovanie po Španielsku a prácu s ľuďmi.  

Ako sa na utečencov pozeráte s odstupom času? Ako ste ich vnímali vtedy a ako teraz?

Myslím, že sa o túto tému zaujímam viac ako v minulosti. Keď som sa vrátila, chcela som sa zamestnať ako psychologička v utečeneckom tábore. Vtedy ale nikde nebolo voľné miesto. Teraz sa v médiách hovorí o utečencoch všeličo. Podľa mňa veľa z nich len hľadá lepší život a idú za svojím snom. Pre nich je týmto snom Európa.

​ Archív Simony Maťokárovej

​Simona Maťokárová sa narodila v Ružomberku a vyštudovala psychológiu v Trnave. Prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby pôsobila ako dobrovoľníčka v spoločnosti Fundación Escuela de la Solidaridad v azylovom dome v Španielsku. Momentálne pracuje v súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva Dobré centrum v Ružomberku.

Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.