Veľké plány čínskeho "kvetinového baróna" Janga Bina na vytvorenie kapitalistického ostrova v Severnej Kórei sa skončili neslávne -- zatknutím hlavného aktéra. Podobne skončil i šanghajský "kúzelník s nehnuteľnosťami" Žu Žen Gi. Náhoda? Sotva. Najväčší čínski boháči sa k majetku dostali rôznymi cestami, málokedy však zákonnými. Čínskym špecifikom je, že ich vzostup a zjavne ilegálne obchodné operácie by bez aktívnej pomoci lokálnych kádrov neboli možné. V tomto zmysle čínske pomery nie sú ďaleko od ruských. Názorne ukazujú, že moc a peniaze sú aj v Ázii úzko spojené.
Ako dokladá výskum Vanderbiltovej univerzity v americkom Nashville, v Indonézii udržiava politické kontakty 22 % firiem, ktorých akcie sú kótované na burze. V Malajzii je to 20 %, v Thajsku 15. Za "politický kontakt" sa považuje, ak veľký akcionár alebo riaditeľ firmy je súčasne aj členom parlamentu či vlády.
Trend je spoločný, isté rozdiely však existujú. Na malajskej ekonomike sa napr. silne prejavila ruka kontroverzného premiéra Mahathira Mohammada. Teraz, keď odchádza, sa ekonomika a štátna moc v tejto krajine od seba opäť vzďaľujú, aspoň podľa mienky Stevea Wilforda zo singapurskej poradenskej agentúry Control Risks. A zase na Filipínach je toto spojenie najtesnejšie. "Politicky tam nie ste nikto, ak nemáte peniaze či veľkú firmu za sebou," hovorí Wilford. Podobne je na tom aj Južná Kórea. Sila podnikových konglomerátov je zjavná a zatiaľ si s ňou neporadil ani nový prezident Roh Mu-hjun, aj keď to bol jeden z jeho hlavných predvolebných sloganov.