Goundo Wandianga je posledným mladým mužom v malej dedine Sare Bakary na juhu Senegalu. Alebo sa posledným aspoň cíti. Všetci rovesníci, vrátane jeho dvojčaťa, odišli hľadať šťastie do Európy. Goundo zostal v dedine so svojou matkou a ďalšími ženami.
Podľa riaditeľa regionálnej rozvojovej agentúry Kolda Abdula Anneho to v Senegale nie je nič neobvyklé. "V dedine zostali len starí ľudia, ženy a deti. Neexistuje nič, čo by tu mladých mužov držalo. V okolí nie je žiadna práca, nezarobia si ani na šálku čaju, nieto ešte cigarety. Nenájdete rodinu, ktorá by chcela, aby tu ich deti zostali," povedal Anne denníku The Guardian.
Dvadsaťjedenročný osamelý Goundo trávi voľné dni leňošením pod stromami mangovníka, hraním hier na mobile a snívaním o živote na európskom kontinente. S rodinou sa dohodol, že najskôr dokončí štúdiá a až potom sa pokúsi dostať do Európy legálne - lietadlom. Domnieva sa, že vďaka svojmu vzdelaniu by mohol získať dobrú prácu.
Riskujú život, aby zarobili
Mnohí z jeho priateľov sa vydali nebezpečnejšou cestou cez Saharu do Líbye a odtiaľ na lodiach do Talianska. Iní odplávali na tradičných drevených kanoe prezývaných pirog do Maroka a odtiaľ pokračovali do Španielska. Všetci riskovali život, aby svojim rodinám zarobili peniaze.
Rodičia svoje deti v riskantných cestách na starý kontinent podporujú a sú na ne pyšní. "Keď som ochorela, ostala som ležať v posteli a dúfala, že to prejde. Teraz mi posielajú peniaze a ja si môžem dovoliť lieky, jedlo aj oblečenie," rozpráva s hrdosťou Goundova matka Djenaba Sabalyová o jeho súrodencoch.
V skutočnosti ale podľa agentúry Kolda rodiny za cesty svojich potomkov vydajú oveľa viac peňazí, než sa im následne vráti v remitenciách. Mnoho migrantov skončí už v Líbyi, kde čakajú na prechod, alebo v Taliansku, kde sa márne snažia o získanie práce. Aj napriek tomu ľudia v celom regióne zdieľajú pocit, že to najlepšie, čo môže muž v produktívnom veku urobiť, je odcestovať.
"Tí ktorí neodídu, sú v komunite vnímaní ako zbabelci," hovorí o tlaku na mladých mužov Goundova teta Fatou Baldeová.
Barcelona, alebo smrť
Predtým boli mladíci potrební v poľnohospodárstve. Teraz sú ale podľa náčelníka dediny Djibiriboua Baldeha výkupné ceny poľnohospodárskych plodín tak nízke, že sa ich pestovanie ani neoplatí.
Aj on emigráciu podporuje a tvrdí, že od pradávna patrila k tradičnému spôsobu života miestnych ľudí. "Každý z nás zažil život vonku, mimo dediny. Je to súčasť našej kultúry," tvrdí náčelník Balde. Aj keď cesta teraz väčšinou vedie cez púšť a nie cez vodu a cieľom je Taliansko skôr ako Španielsko, stále platí heslo dávnych migrantov "Barça ou Barzakh", čo v preklade znamená Barcelona, alebo smrť.
K fatalistickým a finančným dôvodom k odchodu sa tak pridal aj historický. "Ak je ich osud zomrieť, nech sa tak stane. Je to bolestivá strata, ale je to božie prianie," dodal Balde.
Hoci matky aj manželky svojich synov a partnerov v emigrácii podporujú, sú to práve ony, kto následne trpí najviac. "Ženy sú tie, ktoré musia predať dobytok i šperky, aby financovali cesty svojich mužov. Keď niekto v cudzine zomrie, cítia vinu, pretože sa na ceste podieľali," vysvetľuje riaditeľ rozvojovej agentúry Abdul Anne.