Pravým dôvodom tajného vývoja Moskvy môže byť Čína. Tá nie je zviazaná žiadnou zmluvou, čo v Rusku vyvoláva nervozitu, tvrdí odborník na vývoj nukleárnych zbraní, ich kontrolu a odzbrojenie Petr Suchý z Masarykovej univerzity.
Môže Moskva skutočne porušovať odzbrojovaciu dohodu?
S veľkou pravdepodobnosťou áno. Podozrenie z porušovania zmluvy INF Ruskom trvá už niekoľko rokov. Dlhodobo tiež klesá podpora zmluvy na ruskej strane. Rusko ju považuje za prežitok a komplikujúcu jeho manévrovací priestor v oblasti balistických nosičov a striel s plochou dráhou letu so stredným doletom (500 - 5 500 km). Ak sa Rusko dostalo do fázy produkcie, testovania a rozmiestňovania uvedenej strely s plochou dráhou letu, je to alarmujúce a flagrantné porušenie princípov zmluvy.
Ak mal Washington podozrenie už dlhšie, prečo s Moskvou nerokoval už skôr, teda ešte pred zhoršením vzájomných vzťahov v súvislosti s ruskou anexiou Krymu?
Súčasný stav je nielen dôsledkom silnejúcich tendencií prezidenta Putina testovať, kam až ho USA a NATO nechajú zájsť. Je tiež výsledkom pomerne žalostnej Obamovej politiky voči Rusku, ktorá sa začala naivným resetom, nekritickými snahami o kontrolu zbrojenia za každú cenu, nereálnymi iniciatívami typu Pražská agenda (označujú sa tak dve udalosti: prejav prezidenta USA Baracka Obamu o jeho vízii sveta bez jadrových zbraní v apríli 2009 a podpis novej dohody medzi USA a Ruskom o znižovaní počtu strategických jadrových zbraní v apríli 2010, pozn. red.) a skončila úplne v troskách, bez toho aby ale administratíva mala dosť síl a predovšetkým odvahy adekvátne konfrontovať Ruskú federáciu práve v otázke dodržiavania INF.
Je možné dohodu, ktorá pred rokmi prakticky vyradila celú kategóriu zbraní, ešte nejako zachrániť?
Teraz je potrebné dať Rusku jasnú voľbu. Buď môže od zmluvy odstúpiť, na čo má samozrejme právo, ak tak chce urobiť (podobne ako USA, keď vypovedali zmluvu ABM o obmedzeniach systémov antibalistických rakiet použitých proti raketovým nukleárnym zbraniam), alebo ju musí dodržiavať. Podvádzanie nie je cesta. Aj keď v oblasti kontroly zbrojenia a odzbrojenia vidíme, že mnohokrát je to cesta pomerne úspešná, dlhodobo a zámerne zvolená. Uvidíme, ako bude reagovať súčasná Trumpova administratíva, či dokáže dostať ruskú stranu k rokovaniam, pri ktorých by bol dohodnutý jasný a transparentný postup ohľadom ďalšieho osudu zmluvy.
Kremeľ ale kritiku odmieta s tým, že sa medzinárodných zmlúv drží.
Rusko samozrejme bude argumentovať svojou neistotou a vojenskou inferioritou aj budovaním protiraketovej obrany NATO. Na druhú stranu zrejme ďalej bude zastierať skutočnosť, že je to najmä veľmi dynamický rozvoj čínskych nosičov stredného doletu, ktorý v Rusku vyvoláva veľkú nervozitu.
Čína, na rozdiel od Ruska a USA, nečelí žiadnym zmluvným obmedzeniam, počty svojich nosičov, a to nielen tejto kategórie, stále navyšuje a navyše jej strely stredného dosahu môžu ohroziť niektoré ázijské základne, na ktorých má Rusko rozmiestnené svoje interkontinentálne balistické strely (ICBM) .
Ako by teda mali Spojené štáty reagovať? Možno vôbec očakávať nejaký silný krok zo strany nového prezidenta Donalda Trumpa, alebo by to bolo v rozpore s jeho proklamáciami o dialógu s Ruskom?
Zmluva môže byť zrušená (mala neobmedzenú platnosť), alebo ponechaná v súčasnom formáte, na čom ale Rusko nemá záujem. Čisto teoreticky, v dnešnej realite je to ale veľmi nepravdepodobné, by mohla byť modifikovaná tak, že by k nej pristúpila aj Čína. Tá o to, aspoň zatiaľ, z pochopiteľných dôvodov vôbec nestojí.
Ďalším variantom je modifikácia zmluvy, v súčasnosti úplne zakazujúcej vývoj, produkciu, testovanie a rozmiestňovanie striel s doletom medzi 500 km až 5 500 km v globálnom meradle tak, že sa povolí ich rozmiestnenie napríklad na ázijskom kontinente. Ak Rusko bude mať v úmysle tieto prostriedky rozmiestňovať v európskej časti a zameriavať ich na ciele na území členských štátov NATO, potom bude skutočne potrebné, aby Aliancia vyslala jasný a silný signál, že je ochotná a schopná postupovať recipročne. Nie je to len americký problém. USA sú úplne mimo dosahu týchto systémov. Či toho NATO skutočne schopné je, zostáva otázkou. Snaha Alianciu ďalej polarizovať a štiepiť je jedným z cieľov súčasnej ruskej politiky a môže k nemu napomáhať aj súčasné ruskej podvádzanie.
A čo keď k novej dohode alebo úprave tej existujúcej nedôjde?
Treba situáciu vnímať v kontexte ruského pochovania zmluvy o konvenčných silách v Európe, jeho výraznej prevahy v segmente taktických jadrových zbraní a ich nosičov, pomerne razantnej a ambicióznej modernizácie všetkých troch zložiek ruskej strategickej triády. USA a NATO sa politikou sebaklamu a zbožných želaní dostali do zložitej situácie, z ktorej je potrebné hľadať cestu von a to pomocou širokej škály nástrojov, diplomatickými počnúc.
Ak nebudú efektívne, je potrebné začať diskutovať o adekvátnych recipročných opatreniach. Z histórie studenej vojny vieme, že toto na Rusko zaberá oveľa lepšie ako rôzne deklarácie a diplomatické nóty. A samotná zmluva INF je toho najlepším dôkazom.