Ismail býva spolu so svojou manželkou a ôsmimi deťmi v dome bez elektriny a bez priameho prístupu k vode. Celý život prežil na vidieku, kde vlastní aj kúsok poľa s kukuricou. Tá predstavuje pre celú rodinu najdôležitejší zdroj príjmov a potravy. Keď je úroda nadpriemerná, tak rodina prežije celý rok bez hladovania.
Častejším prípadom však je, že kvalita ani kvantita vypestovanej kukurice nestačí na to, aby uživila všetkých obyvateľov domu. Vtedy nastáva aj niekoľkomesačné obdobie extrémne obmedzeného stravovania. Obdobie hladu.
Jeho deti sa môžu zadarmo vzdelávať, ale často sú to náklady na uniformy a povinnosti v domácnosti, ktoré im to neumožňujú. Zdravotnícka služba je ďaleko a je drahá, preto sa na ňu vôbec nespoliehajú. Navyše, v krajine je slabo vybudovaná infraštruktúra a nestabilná politická situácia, ktorá často prerastie aj do násilia a vojnového konfliktu. To sa stáva i napriek tomu, že sa na území štátu našli významné zásoby nerastných surovín - zisky z nich však neraz končia vo vreckách štátnych úradníkov alebo sa stratia v daňových rajoch.
Je to stereotypný pohľad bohatého Európana na chudobnú južnú pologuľu? Bežná realita mnohých obyvateľov krajín Juhovýchodnej Ázie, Indie alebo subsaharskej Afriky dokazuje opak. Extrémna chudoba, v akej žije náš fiktívny Ismail, je charakteristickou črtou života viac ako desatiny svetovej populácie. Za extrémne chudobného sa dnes považuje človek, ktorý si musí vystačiť z menej než 1,9 medzinárodného dolára na deň.
Nominálne chudobných neubudlo
Ako sa za posledné roky vyvíjala extrémna chudoba vo svete? Tá, s ktorou má skúsenosť Ismail z úvodu článku? Percentuálne sa extrémna chudoba znižuje, celkovo nie. Situácia na začiatku 19. storočia vyzerala nasledovne: 85 percent svetovej populácie žila v podmienkach, ktoré boli zadefinované ako extrémna chudoba. Napriek storočiu relatívneho mieru a priemyselnej revolúcii sa však chudoba znižovala len veľmi pomaly a nerovnomerne - bohatý Západ výrazne predbehol zvyšok sveta.
Od konca druhej svetovej vojny ale percentá klesajú rýchlejšie. Napríklad v roku 1970 v extrémnej chudobe žila už len polovica svetovej populácie. Najväčší skok môžeme vidieť počas posledných 15 rokov, kedy klesol percentuálny podiel ľudí žijúcich v extrémnej chudobe o viac ako polovicu z pôvodných 35 percent na približne 12 percent.
Ak však premietneme percentuálny podiel do celkových čísel, objaví sa nám iný fenomén- počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe je s
koro totožný so situáciou pred dvesto rokmi. Dôvodom bola a je extrémne rýchlo rastúca populácia práve v rozvojových krajinách. Z tohto hľadiska práve na začiatku 70. rokov žili na planéte dve miliardy hladujúcich ľudí. Nikdy dovtedy ani potom nebolo na svete tak rozšírená extrémna chudoba.
Práve boj proti extrémnej chudbe je dlhodobo agendou OSN. V Miléniových rozvojových cieľoch si krajiny OSN predsavzali do roku 2015 znížiť extrémnu chudobu o polovicu. Tento cieľ sa splniť podarilo.
„Zásluha OSN na tomto procese je však minimálna,“ hovorí analytik inštitútu INESS Martin Vlachynský. Príčinu je podľa neho treba hľadať skôr v celosvetovej globalizácii. Otvorenie ázijských trhov predovšetkým v Číne, v Južnej Kórey a v juhovýchodnej Ázii prinieslo obrovský finančný kapitál. Ten sa preniesol do masívnej industrializácie, počas ktorej sa spomínané krajiny stali výrobnými halami celosvetového obchodu v takmer každom segmente hospodárstva. Týmto spôsobom sa mohli zamestnať aj nízko alebo vôbec kvalifikovaní vidiečania.
Globálny trh je však otvorený pre všetkých, a predsa vidíme nemalé rozdiely vo vývoji ekonomík Ázie a Afriky. „Vyrásť z chudoby je možné len v prostredí, v ktorom je dlhodobá stabilita, funguje spravodlivosť, uznávajú sa vlastnícke práva, ľudia môžu slobodne konať a ponechávať si plody svojej práce,“ dopĺňa Martin Vlachynský.
Práve prítomnosť diktátorov a občianskych vojen v Afrike a absencia demokracie bola jednou z hlavných bŕzd v rozvoji kontinentu. Svedčia o tom aj nasledujúce čísla, ktoré ponúka Svetová banka: medzi rokmi 2012 a 2013 klesol počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe o 71 miliónov v oblasti východnej Ázie a Pacifiku, a to najvýraznejšie v Číne a v Indonézii. V Indii a v krajinách Južnej Ázie to bolo 37 miliónov. Pre porovnanie so subsaharskou Afrikou, tam klesol počet takýchto ľudí v rovnakom období ledva o štyri milióny.
Na druhej strane súčasný ekonomický rast niektorých afrických krajín predstavuje potenciál pre celý región. „Šesť z trinástich ekonomicky najrýchlejšie rastúcich ekonomík bolo v roku 2015 v Afrike. Dokonca ekonomicky najrýchlejšie rastúcou krajinou bola vnútrozemská Etiópia, ktorá nemá žiadne podstatné nerastné bohatstvo. Práve ekonomické príležitosti a trh s Áziou im ale môžu pomôcť k ekonomickému rastu a následnému poklesu chudoby,“ hovorí Lukáš Zajac z Človek v ohrození, ktorý niekoľko rokov pracoval na projektoch v Keni.
Späť do extrémnej chudoby
Napriek pochopiteľnému záujmu o najchudobnejších, netreba zabudnúť ani na tých, ktorí len nedávno túto skupinu obyvateľstva opustili. Švédsky štatistik a populárny rečník Hans Rosling poukazuje na takmer nenápadné, ale dôležité rozdiely v domácnostiach oboch typov chudoby. Tí, čo žijú na opačnej strane hraničnej hodnoty extrémnej chudoby, bývajú v domoch s pevnejšou strechou, posteľami, s priamym prístupom k vode. Majú elektrinu, jednoduché spotrebiče a zväčša lacný mobil alebo motocykel. Avšak žijú stále v riziku, že môže prísť niečo, čo ich opäť vráti do predošlej chudoby.
A tým niečím môžu byť aj vážne zdravotné dôvody. Hans Rosling to ilustruje na príklade mladého manželského páru v Kambodži. Rodina s jedným dieťaťom vlastní väčšie pole, ktoré dokáže efektívne spracovať tak, aby uživil všetkých členov domácnosti. Manželka čaká dvojičky a miestne babice predpovedajú, že jedno bábätko je otočené. Preto musí tesne pred pôrodom odísť do mesta, aby mohla porodiť v bezpečí štátnej nemocnice. Taký pobyt však bude stáť rodinu spolu asi sumu, ktorá predstavuje ich celoročný príjem. Ak by mali účet zaplatiť sami, museli by si vziať vysokú pôžičku, ktorej splácanie by rapídne znížilo ich životnú úroveň. Zachráni ich našťastie štátny dotačný systém, ktorým im na základe dotazníka o chudobe, preplatí všetku zdravotnú starostlivosť.
Prehlbujúce sa príjmové nerovnosti
Späť do histórie: ak bol v roku 1800 rozdiel medzi najbohatšou a najchudobnejšou krajinou sveta päťnásobný, tak dnes sú USA 25-krát bohatšie ako najchudobnejší štát sveta. Chudobní sú teda dnes bohatšími, ale bohatí sú každým rokom ešte výraznejšie bohatšími.
Podľa britskej neziskovej organizácie Oxfam by stačilo na úplnú likvidáciu extrémnej chudoby zo sveta čistý ročný príjem sto najbohatších miliardárov (v roku 2012 to bolo 240 miliárd, ale každým rokom sa to zvyšuje). Aj v krajinách ako komunistická Čína, v ktorých sa životná úroveň v posledných dekádach rapídne zvýšila, už horných desať percent vlastní viac ako 60 percent celkových príjmov štátu.
Znížením príjmovej nerovnosti by sa zlepšila svetová ekonomika - extrémne bohatí totiž nedokážu míňať svoje obrovské zisky. Tie ak by boli rozdelené medzi viacerých, spotreba obyvateľov by sa zvýšila, a tým by sa pozdvihla aj celková výroba v hospodárstve. Oxfam rovnako predpokladá, že najbohatší ľudia sú aj najväčšími znečisťovateľmi ovzdušia a sú najväčšou príčinou vzniku daňových rajov.
V najbližšej dekáde si OSN pripravil ambiciózny cieľ boja proti chudobe. V septembri 2015 sa na samite v New Yorku svet krajiny zaviazali k 17 Cieľom udržateľného rozvoja. Jedným z nich je aj do roku 2030 odstrániť celkovú chudobu vo svete. Nielen tú extrémnu.
Oxfam si stanovil podobne ambiciózny plán ako OSN - znížiť do roku 2025 príjmovú nerovnosť na svete na úroveň spred 90. rokov. Ciele udržateľného rozvoja však zahŕňajú aj boj proti príjmovým nerovnostiam. Jedným z plánov je zabezpečiť, aby platy spodných 40 percent obyvateľstva rástli rýchlejšie ako priemerná mzda v krajine.
Autor je študentom kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
