Prečo by som mal riešiť chudobu vo svete, keď som ju nespôsobil? Podobnú otázku si môže položiť nielen bežný Slovák, ale hoci aj Američan, Poliak či Nemec. Skrátka ktorýkoľvek obyvateľ rozvinutej časti planéty.
Vráťme sa však najprv k bežnému Slovákovi. Volajme ho napríklad Jozef. Ten každé ráno vstáva do zamestnania, kde trávi osem a pol hodiny prácou, ktorá ho mnohokrát ani nebaví. Pracovať však musí, inak by neuživil rodinu. Tak, ako mnohí obyvatelia Slovenska, žije aj Jozefova rodina len od výplaty k výplate. Každé euro musí dvakrát obrátiť.
Určite ho preto môže rozčúliť, keď počuje, že by mal pomáhať aj chudobným ľuďom niekde na druhej strane sveta. On sám predsa nie je bohatý, za ich chudobu nemôže a nijako sa ho netýka. No je to naozaj tak?
Aj my sme chudobní?
Relatívne áno, absolútne nie. Aj Slováci, ktorí musia obracať každé euro, sú v absolútnych číslach výrazne bohatší než celé populácie ľudí v rozvojových krajinách. Za veľa hovoria čísla - podľa OSN dnes stále takmer 800 miliónov ľudí na svete žije za menej než 1,9 medzinárodného dolára na deň.
To však neznamená, že majú v dispozícii 1,9 dolára na deň. Znamená to, že majú toľko, koľko si môže dovoliť za 1,9 dolára kúpiť Američan v Amerike. Teda takmer nič, v lacnejších krajinách to môže byť napríklad len pol amerického dolára na deň. A v tom sú zahrnuté aj náklady na bývanie, stravovanie, zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie. Na Slovensku by pritom šlo o sumu približne jedno euro na deň.
Iným ukazovateľom, ktorý ukazuje na to, že bežný Slovák patrí ku globálnej strednej triede, sú naše výdavky na potraviny. Podľa aktuálnych údajov Eurostatu vynakladáme na stravu v priemere 16 percent našich disponibilných príjmov. V chudobných krajinách sa tento údaj pohybuje na úrovni 40 percent a vyššie, pričom tí najchudobnejší na potraviny minú pokojne aj 80 percent. Sú tak veľmi náchylní na akékoľvek cenové otrasy. Napríklad počas potravinovej krízy spôsobenej suchom. Aká sa momentálne deje vo východnej Afrike.
Chudoba vo svete
Hoci si to Jozef možno neuvedomuje, svojimi každodennými rozhodnutiami je vo vzťahu aj s ľuďmi v iných častiach sveta, vrátane tých najchudobnejších. A nevedomky sám vplýva na ich chudobu. Práve vďaka nie vždy férovým vzťahom naprieč planétou má totiž v dispozícii cenovo dostupné potraviny z exotických krajín, lacné oblečenie z Bangladéša, ruže z Kene, čokoládové bonbóny, či benzín do auta, ktorým dochádza do práce či jazdí s rodinou na víkendy na chalupe.
“Našinci si nie vždy uvedomujú, že k chudobe ľudí na druhom konci sveta prispievajú aj vďaka svojmu výsadnému postaveniu vo svetovom obchode,” hovorí Dagmar Mekiňová z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií. Globalizovaná ekonomika, ktorej fungovanie určujú rozvinuté krajiny, ktoré z nej zároveň aj najviac profitujú, umožnila vznik systému, v rámci ktorého jedna tretina svetovej populácie - do nej patríme aj my na Slovensku - žije na úkor tých zvyšných dvoch tretín, dopĺňa Mekiňová.
Ľudia v rozvojových krajinách tak pre nás produkujú výrobky, ako sú banány, tričká či káva. Sú nútení pracovať v zlých podmienkach za mzdu, ktorá im neumožňuje viesť dôstojný život, nieto ešte vymaniť sa z absolútnej chudoby. Ale my vďaka tomu máme možnosť kúpiť si nové oblečenie hoci aj každý týždeň. Aj napriek tomu, že ho v skutočnosti nepotrebujeme. Hovorí o tom aj skutočnosť, že veľkosť našich skríň na oblečenie sa za posledné desaťročia zviacnásobila.
Chudoba u nás doma
Vyššie zmienené neznamená, že na Slovensku chudoba neexistuje. Existuje, hoci väčšinou nie v jej extrémnej podobe opísanej vyššie. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 ohrozených rizikom chudoby 12,3 percenta Slovákov. Čo je 640-tisíc ľudí.
Vo väčšine prípadov nejde o ľudí, ktorí nemajú čo jesť, či kde bývať, ale o ľudí, ktoré majú kvôli nedostatku disponibilných príjmov obmedzené možnosti. Trpia materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či raz za čas hoci aj lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa porovnaním s ostatnými ľuďmi v krajine.
Takéto porovnanie sa často spája so sociálnym vylúčením. Sociálne vylúčení ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, čo postupne mení aj myslenie a zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.
Chudoba vo svete sa nás netýka?
Pravdou je, že sa nás aj priamo týka. Keď nič iného, tak sa týka našej bezpečnosti. Podľa správy Wilsonovho centra pri americkom kongrese síce chudoba vo svete priamo nevedie k terorizmu a ďalším hrozbám, no vytvára živnú pôdu k podpore týchto hrozieb. Či už ide o terorizmus alebo vojenské konflikty.
Podľa amerického Brookingsovho inštitútu pritom môžu konflikty, ktoré sa dejú vo vzdialených kútoch sveta, priamo zasiahnuť povedzme Spojené štáty. Namiesto USA si však môžeme do rovnice dosadiť aj Európu. Tieto konflikty tak môžu prispieť napríklad k nárastu počtu utečencov, môžu prerušiť dodávky významných komodít, zničiť trhy pre náš vývoz. A tak priamo ovplyvniť aj našincov.
Dá sa to pritom ukázať aj matematicky. Podľa výpočtu Brookingsovho inštitútu totiž platí, že krajina, ktorej hrubý domáci produkt dosahuje len 250 dolárov na hlavu, má až 15 percentnú pravdepodobnosť, že v nej v najbližších rokoch vypukne občianska vojna. Pri krajinách s HDP na hlavu 5-tisíc dolárov, je toto riziko len 1 percento. Preventívne pomáhať tým chudobnejším na planéte sa tak z tohto pohľadu vlastne oplatí.
Jedna planéta
Aj bežný Slovák je do istej miery zodpovedný za chudobu vo svete a zároveň chudoba vo svete vplýva aj na nás, na Slovensku. Prečo by teda mal aj našinec riešiť chudobu vo svete? Vytvorením nových pracovných miest, podporením udržateľného rozvoja, investovaním do vzdelania a zdravia, môžeme pomôcť odstrániť extrémnu chudobu a vyvážiť tak nespravodlivé ekonomické vzťahy vo svete, môžeme predísť konfliktom a podporiť väčšiu stabilitu na planéte. Teda nielen pomôcť chudobným v ich krajinách, ale spätne aj nám u nás doma.
