“V minulosti sme lovili dva-tri kilometre od brehu. Dnes musíme ísť ďaleko na more a byť preč štyri či päť dní. A keď sa vrátime, musíme predávať lacno, lebo priekupníci nám neponúkajú férové ceny,” hovorí Ibrahima Sarr, prezident južného sektoru vo Federácii slobodných malých rybárov v Mauretánii.
Táto západoafrická krajina leží hneď vedľa niekdajších najhojnejších lovísk sardiniek na svete. “V roku 1990 sme mali veľmi veľa sardiniek. Nikdy by mi nenapadlo, že príde čas, kedy strávime týždeň bez chytenia jedinej. A dnes to môžu byť aj mesiace, kedy nechytíme žiadne,” dodáva s horkosťou Sarr pre publikáciu Voices from African Artisanal Fisheries.
Rozvoj a naše nákupy
Tamojšie podmienky podľa Greenpeace umožňujú zahraničným rybárskym lodiam loviť aj načierno bez obáv z odhalenia. Používajú tak metódu “príď, nalov, odíď”. Pre miestnych rybárov je to však likvidačné.
Podľa správy Africa Progress Panelu, zoskupenia, ktorému predsedá niekdajší šéf OSN Kofi Annan, prepad populácie rýb v polovici prvého desaťročia nového milénia a konkurencia veľkých rybárskych továrenských lodí, uvrhli celé časti populácie západoafrických krajín do chudoby, neraz sprevádzanej hladom. Do vážnej nerovnováhy sa dostalo aj životné prostredie.
Významnú časť rybárskej flotily, ktorá viac či menej načierno loví v západoafrických vodách, pritom tvoria lode s tovarom pre európskych zákazníkov - EÚ je najväčším dovozcom darov mora na svete. Našimi cenovo dostupnými sardinkami v nátierke tak nevedomky vplývame na život Západoafričanov. A podobnými spôsobmi našinec môže zasahovať, a aj to robí, do života ľudí aj inde na planéte, v iných krajinách a odvetviach priemyslu.
Konzum proti rozvoju
Naše konzumné správanie poháňa globálnu ekonomiku vpred. No neraz sa tak deje na úkor niekoho či niečoho iného. Na úkor ľudí na opačnom konci planéty, na úkor budúcich generácií, na úkor životného prostredia.
Len málokto z nás sa niekedy zamýšľa nad otázkou, odkiaľ pochádzajú sardinky, ktoré si otvorí na raňajky, či tričko, ktoré má práve na sebe. Spotrebiteľ v Európe, teda aj našinec, sa však aj vďaka svojim bežným nákupom stáva súčasťou dlhého reťazca, ktorého začiatok sa môže spájať s prácou v nedôstojných podmienkach, ničením životného prostredia, či porušovaním ľudských práv.
Časť nákladov sa pritom prenáša na plecia iných ľudí, obvykle tých, ktorí sa tomu nedokážu brániť a sú vďační aj za to málo, čo im prepadne z bohatšej časti sveta. Prípadne tie náklady prenesieme na životné prostredie. To však máva na zraniteľné komunity podobne devastujúce účinky. Znečistením pri výrobe a poľnohospodárstve počnúc, cez vykynoženie celých rybích populácií v pobrežných vodách, po klimatickú zmenu, na ktorú sú nerozvinuté časti sveta výrazne citlivejšie než rozvinuté krajiny v miernejšom klimatickom pásme.
Čo s tým môžeme urobiť? Podľa Dagmar Mekiňovej z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií je možností viac. “Isto však nie je cieľom prestať jesť, obliekať sa či telefonovať, či obrať tamojších ľudí o prácu. No môžeme zvážiť, odkiaľ pochádza tovar, ktorý si kupujeme,” vysvetľuje Mekiňová. Môžeme napríklad siahnuť - aj keď s istou mierou opatrnosti - po výrobkoch označených ako Fair Trade, či po odeve s niektorým z certifikátov potvrdzujúcich férovosť produkcie. Alebo po sardinkách s označením Seafriendly.
Vyjde nás to síce viac, no celková cena sa nezmení. Stane sa len to, že namiesto nás časť účtu nezaplatí rybár bez práce v Mauretánii, či šička kdesi v Juhovýchodnej Ázii.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
