Kompaktné disky kedysi znamenali revolúciu v počúvaní hudby, teraz to však nemajú ľahké. Z trhu ich čoraz viac vytláča hudba predávaná cez internet, zatiaľ čo nároční audiofilovia sa vracajú k vinylovým platniam. Na trhu s fyzickými nosičmi si však "kompakty" naďalej udržiavajú dominantnú pozíciu, a to aj napriek tomu, že prvý striebristý kotúč s hudbou bol vyrobený už pred 40 rokmi, 17. augusta 1982.
S vývojom novej generácie hudobných nosičov, ktoré mali nahradiť klasické gramofónové platne, magnetofónové pásky či kazety začali spoločnosti Sony a Philips v 70. rokoch minulého storočia. Pokusy s digitálnym záznamom na optických diskoch vykonávali obe firmy najprv oddelene. Až v roku 1979 sa rozhodli pre spoločný postup, aby tak zvýšili šancu na presadenie nového štandardu.
Výsledkom japonsko-holandskej spolupráce bol dokument nazvaný Červená kniha. Ide o akúsi "bibliu kompaktného disku", ktorá špecifikuje všetky základné parametre cédečiek, vrátane ich fyzických rozmerov, použitej vzorkovacej frekvencie či maximálnej hracej doby.
Hracia doba bola predĺžená
Mimochodom, hracia doba diskov bola pôvodne stanovená na jednu hodinu. Neskôr ale bola predĺžená na 75 minút, údajne preto, aby sa na disk vošiel záznam kompletnej Beethovenovej Deviatej symfónie.
Výroba prvých kompaktov sa začala v lete 1982. Z lisovacej linky hudobnej spoločnosti Polygram v nemeckom Langenhagene vtedy začal schádzať album The Visitors populárnej švédskej skupiny ABBA. Do začiatku predaja kompaktných diskov o štvrť roka už mal katalóg nahrávok dostupných na CD zhruba 150 položiek, prevažne z oblasti klasickej hudby.
Od novembra 1982 do marca nasledujúceho roku sa kompakty predávali iba v Japonsku, ktoré je technickým novinkám tradične naklonené. Až potom prišiel na rad európsky a americký trh, kde však nové médium napriek svojim nesporným výhodám spočiatku narazilo na nezáujem. Dôvodov bolo viac, avšak tým hlavným bola vysoká cena prehrávačov.
Prototyp prehrávača nového typu digitálneho média predstavilo Sony na jeseň 1981, na pulty obchodov sa prvé prehrávače dostali v značne zmenenej podobe v októbri 1982. Niesli označenie Sony CDP-101 a spočiatku boli dostupné výlučne v krajine vychádzajúceho slnka.
Vo vtedajšom Československu sa masová výroba cédečiek začala v júli 1989 v Gramofónových závodoch Supraphonu v Lodeniciach pri Beroune, a to ako v prvej krajine zo štátov RVHP. Slávnosti sa vtedy zúčastnil aj generálny tajomník Ústredného výboru KOmunistickej strany Československa Miloš Jakeš, ktorého prejav "totálne od veci" podľa pamätníkov už predznamenával blížiaci sa pád komunistického režimu.
Už v roku 1986 ale vydal Supraphon svoj prvý kompaktný disk - Smetanovu Moju vlasť nahranú Českou filharmóniou. Supraphon vtedy CD vyrábal vo Švajčiarsku.
Cédéčka to spočiatku nemali ľahké ani pri veľkých hudobných vydavateľstvách, ktoré sa obávali, že im novinka poškodí zavedený trh s vinylovými platňami. Zákazníci navyše malé cédečka podvedome vnímali spočiatku ako niečo menej hodnotné ako veľké gramofónové dosky.
Poslucháči ocenili životnosť
Napriek počiatočným slabým výsledkom sa predaj CD v polovici 80. rokov predsa len rozbehol. Poslucháči napokon začali oceňovať fakt, že oproti vinylovým gramofónovým platniam bol kompaktný disk podstatne menší a ľahšie sa s ním manipulovalo. Na rozdiel od dosiek sa pri prehrávaní neopotrebovával a záznam tak nestrácal na kvalite.
Novinkou tiež bola možnosť začať prehrávať konkrétnu vybranú skladbu a reprodukciu kedykoľvek prerušiť a pokračovať skladbou inou. Pri klasických doskách to tiež išlo, avšak ručne a často sa doska poškriabala.
V roku 1982 vyprodukovala jediná vtedy existujúca továreň 400-tisíc kusov kompaktných diskov, o štyri roky neskôr sa ich už po celom svete vyrobilo približne 25 miliónov. Podobnou rýchlosťou rástol aj počet predaných prehrávačov, ktorých cenu sa v dôsledku masovej výroby podarilo znížiť na prijateľnú úroveň.
Cédéčko tak v druhej polovici 80. rokov porazilo vylepšenú verziu klasických dosiek, označovanú ako CX a konkurenčný systém Mini Disk nemeckej firmy Telefunken. Išlo o zmenšenú vinylovú platňu s digitálnym záznamom, na ktorého snímanie slúžila ihla ako pri gramofónoch.
CD sa stalo katalyzátorom ďalších inovácií v digitálnej zábave, vydláždilo cestu k nástupu DVD a technológie blue-ray. V súčasnej dobe avšak nemá tento nosič stále konkurenciu, silnie ale fenomén sťahovania hudby z internetu, a čoraz populárnejším je tiež formát MP3, ktorý vie niekoľkonásobne zmenšiť veľkosť hudobného súboru. Pre hudobných znalcov je však kvalita počúvania z klasických platní či CD doteraz neprekonateľná.
Na rozdiel od magnetofónových kazet bola dlho jednou z mála veľkých nevýhod kompaktných diskov nemožnosť zaobstarať si ich kópiu. Situácia sa zmenila v roku 1991, keď sa na trhu objavili prvé zapisovateľná cédečka (CD-R).
O šesť rokov neskôr si zákazníci mohli kúpiť vylepšenú verziu CD-RW, ktorá umožňovala uložený záznam opakovane mazať a nahrádzať novým. Takzvané vypaľovanie zmenilo hudobný trh a vzhľadom na vysoké ceny originálnych CD sa stalo masovou záležitosťou.