Anastasija Rudenková stíska v dlani zlatú medailu, ktorú jej manžel Viktor dostal za svoju prácu pri likvidácii havárie Černobyľskej jadrovej elektrárne.
Rudenko zomrel v roku 2014 na rakovinu močového mechúra, ktorá sa u neho podľa jeho ženy objavila v dôsledku vystavenia radiácii, píše agentúra AFP.
V dedine Vyščetarasivka, neďaleko juhoukrajinskej Záporožskej jadrovej elektrárne, sa Rudenková snaží o to, aby úrady uznali úlohu, ktorú radiácia zohrala v manželovom úmrtí.
História, ktorá by sa nemala opakovať
Na druhej strane rieky Dneper, menej ako 14 kilometrov ďaleko, si nemožno nepovšimnúť siluety jadrovej elektrárne. Kyjev a Moskva sa od začiatku augusta navzájom obviňujú z jej bombardovania.
Údery raz dopadli aj neďaleko skladu rádioaktívneho materiálu, inokedy zase zapríčinili automatické zastavenie činnosti tretieho reaktora tejto najväčšej európskej jadrovej elektrárne.
Ukrajina tvrdí, že Moskva okrem útokov pri zariadení skladuje zbrane a zhromažďuje vojakov a využíva tak to, že ukrajinská armáda nemôže opätovať paľbu.
"Môže nás postretnúť rovnaký osud ako obyvateľov Černobylu," hovorí s povzdychom 63-ročná Rudenková. "To čo sa deje, nie je dobré, a nevieme, ako sa to skončí," dodáva.
Ukrajina si dodnes nesie známky černobyľskej jadrovej katastrofy z apríla 1986. Vtedajšia explózia jedného z reaktorov spôsobila najväčšiu civilnú jadrovú nehodu v histórii a rozšírila rádioaktívny mrak nad celú Európu.
Za štyri roky bolo na miesto vyslaných 600-tisíc likvidátorov, ktorí takmer bez ochrany hasili požiare a odpratávali trosky z okolia elektrárne.
Bolo obetí Černobyľu 30 alebo 100-tisíc?
O tom, koľko si havária vyžiadala obetí, sa dodnes diskutuje. OSN uznáva iba okolo tridsiatky mŕtvych z radov pracovníkov elektrárne a hasičov, ktorí boli priamo ožiarení. Hnutie Greenpeace v roku 2006 zverejnilo odbornú štúdiu, podľa ktorej si katastrofa vyžiadala až 100-tisíc životov.
Viktor Rudenko v nebezpečnej zóne šoféroval 18 dní nákladné vozidlo. Sovietsky zväz mu za to udelil zlatú stuhu. Jeho prácu dokladá teraz už rozpadajúci sa dokument z archívov ukrajinského ministerstva obrany, na ktorom je aj vyznačená dávka absorbovanej radiácie: 24,80 röntgenu.
"Pohľad na manželove dokumenty je pre mňa bolestivý," hovorí Rudenková. "Mnoho ľudí zomrelo a ďalších to na celý život poznamenalo," pripomína.
"Ľudia hovoria, že dochádza k úniku, ale verejne to nepriznajú," hovorí smerom k ostreľovanej Záporožskej jadrovej elektrárni, viditeľnej z jej domova.
Rusi obsadili bývalú hrozbu, potom aj súčasnú
Odstavenú Černobyľskú jadrovú elektráreň, ktorá leží pri hraniciach s Bieloruskom, na začiatku invázie na Ukrajinu obsadili ruskí vojaci. Areál však o pár týždňov neskôr opustili, keď sa po neúspešnom pokuse o obsadenie Kyjeva Moskva rozhodla vojakov zo severu napadnutej krajiny stiahnuť.
Záporožská jadrová elektráreň sa dostala pod kontrolu okupačných síl tiež na začiatku vojny, po krátkych bojoch, ktoré tiež vzbudili obavy. Odvtedy je zariadenie v rukách Rusov: rieka Dneper, ktorá okolo neho tečie, vytyčuje hranice medzi územím dobytým Moskvou a tým, ktoré je stále v rukách Kyjeva.
Vasiľ Davidov potvrdzuje, že vo Vyščetarasivke, vidieckej osade s chatami s výhľadom na v týchto miestach nesmierne širokú rieku, stále žijú traja likvidátori černobyľskej katastrofy. Sám je jedným z nich.
Na dekontaminácii Černobyľu pracoval tri a pol mesiaca, do zóny podnikol 102 výprav. Pri prečesávaní kontaminovaných domov so sebou mal dozimeter, ktorý meria úroveň radiácie.
Na záhrade, kde narýchlo vyrobil stolík, vyložil 65-ročný Davidov svoje medaily. Jedna z nich zobrazuje mytickú postavu Atlanta, ktorý na svojich bedrách nesie svet. Planétu však nahrádza Černobyšská jadrová elektráreň.
Davidov má aj fotografie. Na jednej z nich je vo vojenskej uniforme a jeho priatelia v prvom rade držia transparent s nápisom: "Vojakovi! Černobyľskú pôdu privedieme späť k životu."
"Bol som tam. Všetko som videl, celý ten rozsah škôd," ubezpečuje Davidov, ktorého už len tak niečo nevydesí. Pár dní po tom, ako ruskí vojaci prevzali kontrolu na zariadením pri Záporoží, boli v dedine distribuované jódové tabletky pre prípad núdze. Tí, ktorí strávili nejaký čas v černobyľskej zóne, si však - zdá sa - na hrozbu zvykli.
"Keď veríte všetkému, čo vám hovoria, zblázníte sa," usmieva sa. "Vychádzam preto zo svojej skúsenosti, ktorú to filtrujem. Načo by mi bol strach?" uzatvára ľahkovážne Davidov.