Hroby sa kopú ráno. Štyri miesta pre nich, každé dva metre hlboké, ležia v Kryvom Rihu na strednej Ukrajine v časti cintorína venovanej padlým ukrajinským vojakom. Pre 29-ročného Oleha Icenka a 23-ročného Andrija Kuznecova deň plný ťažkej práce začína krátko po svitaní. Skončí sa až pri západe slnka. Jeden deň v ich živote rozpráva príbeh rastúceho počtu ukrajinských obetí vojny, píše agentúra AP.

Icenko a Kuznecov sa s traktorom vybaveným vrtákom zarývajú hlboko do zeme. Lopatami potom s presnosťou sebe vlastnou vykopávajú perfektné obdĺžniky, ktoré sa stanú miestom posledného odpočinku vojakov, ktorí padli v krutých bojoch na východnom fronte Ukrajiny.

Na cintoríne v Kryvom Rihu, priemyselnom meste ležiacom 400 kilometrov juhovýchodne od Kyjeva, sa dnes chystajú štyri pohreby.

"Je to ťažké. Ale niekto to urobiť musí," hovorí Icenko, bývalý kovoobrábač.

Rakva mäkko dosadne na štrk

Na Ukrajine sa dokonca aj smrťou presýtené povolanie stalo rutinou, pretože pohreby vojakov sa po celej krajine konajú každý deň, často aj niekoľkokrát za deň. Celkový počet mŕtvych vojakov vláda a vojenské vedenie prísne tají, ale možno si ho odvodiť aj bez oficiálnych informácií - z dlhej pracovnej doby dvoch mladých mužov, z pravidelného rytmusu lopát a rýľov zarývajúcich sa hlboko do zeminy, z každodenných smútočných procesií plných plačúcich a trúchliacich.

Západní predstavitelia odhadujú, že od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu z vlaňajšieho februára zahynulo alebo bolo zranených najmenej 100-tisíc ukrajinských vojakov. Odhady mŕtvych a zranených v bojoch na strane Moskvy sú takmer dvojnásobné. Predstavitelia ukrajinskej armády uvádzajú, že Rusko používa taktiku ľudských vĺn, aby vyčerpalo ukrajinské zdroje a narušilo bojovú morálku ukrajinských jednotiek.

Keď o 11 hodine dopoludnia privezú prvú rakvu, dvaja muži si s vyčerpaním, pod neskoro dopoludňajším slnkom oddýchnu. S lopatami odloženými stranou spod šiltov čiapok pozorujú známu scénu.

Rodina 51-ročného Andrija Vorobjova pri príchode na cintorín plače. Desiatky ďalších trúchliacich prichádzajú v autobusoch. Kolegom-vojakom zosnulého sa po tvárach kotúľajú slzy, keď rakva zahalená v žltých a modrých farbách štátnej vlajky mäkko dosadne na štrk. Vorobjov zahynul pri leteckom bombovom útoku na Bachmut. Zostali po ňom tri deti.

Hrobár s vysokoškolským titulom

Keď kňaz dokončí smútočný obrad, Vorobjovova manželka sa s nárekom vrhne na jeho rakvu. Jeho dcéra drží medaily zosnulého, ktoré získal za odvahu na bojisku. "Už ťa neuvidím. Nikdy už neprídeš na raňajky. Nezvládnem to!" kričí.

Za sĺz a náreku čakajú Icenko a Kuznecov na poslednú hrsť hliny vhodenú na spustenú rakvu. Potom môžu začať so zasypávaním vojakovho hrobu.

Taký zármutok je normálny, hovorí Kuznecov. Väčšinou ho to nijako nezasiahne, pretože ide o cudzieho človeka. Raz ho však požiadali, aby pomohol niesť rakvu, pretože nemali dostatok nosičov – to ho zasiahol hlboký žiaľ, ktorý nešiel nijako utíšiť. Veď som toho chlapíka ani nepoznal, premieta.

Kuznecov si ani v najdivokejších snoch nedokázal predstaviť, že by sa z neho stal hrobár. Má vysokoškolský titul technického zamerania. Dobrý titul, hovorili mu učitelia.

"Keď je tak dobrý, prečo robím toto?" pýta sa zadýchane, zatiaľ čo hlinou zasypáva Vorobjovov hrob. Práca nebola a potreboval peniaze, hovorí po chvíli. Icenko prišiel o prácu po začiatku vojny. Čoskoro zistil, že miestny cintorín hľadá kopáča. Bez vyhliadky na inú prácu o tom príliš nepremýšľal.

Padol pri obrane Bachmutu

Je pol druhej popoludní. Zatiaľ čo dvaja mladí muži stále pracujú na prvom hrobe, začína ďalší pohreb. Rodina 31-ročného Andrija Romanenka stavia stan, aby rakvu ochránila pred slnkom. Kňaz skončí obrad a ozýva sa ďalší nárek.

Romanenko zahynul, keď ho pri obrane Bachmutu zasiahla strela z mínometu. Jeho kolega Valerij hovorí, že spolu slúžili v Záporoží a Donecku, ale rozišli sa v decembri. "Opustil nás príliš skoro," hovorí s hlbokým povzdychom Valerij. Odmieta uviesť svoje priezvisko s odvolaním sa na protokoly ukrajinskej armády pre vojakov v aktívnej službe.

Zatiaľ čo sa smútiaci naposledy lúčia a hádžu hŕstky hliny do Romanenkovho hrobu, Icenko a Kuznecov ešte neskončili so zasypávaním prvého. "Musíme sa poponáhľať," hovorí Icenko a otiera si pot z čela. V budúcej hodine ich čakajú ďalšie dva pohreby. Nadchádzajúci deň to sú tri.

"Robíme to pre vyššie dobro. Naši hrdinovia si zaslúžia poriadne miesto posledného odpočinku," hovorí Icenko. On by ako jediný živiteľ rodiny po ich boku bojovať nechcel.

"Tu je to lepšie," hovorí a ucapkáva lopatou hlinu na Vorobjovovom hrobe. Kuznecov do zeme zaborí kríž - posledný krok pred tým, než sa naň položia kvety. Jeden je hotový, zostávajú ešte tri.