Ruský záujem o oblasť „Veľkej Sýrie“ (Bilad aš-Šám), teda nielen samotnej dnešnej Sýrskej arabskej republiky, ale aj Libanonu a čiastočne tiež Jordánska a Izraela, by nemal nikoho prekvapiť.

Prítomnosť Rusov v týchto miestach rozhodne nemožno redukovať iba na dve vojenské základne či súčasnú ruskú podporu režimu Bašára Asada, ktorý sa práve zrútil a ktorého strojca utiekol – kam inam? – do Moskvy. Rusko-sýrske, resp. rusko-blízkovýchodné vzťahy majú mnohostoročnú históriu. A istú dominantu v nich tvorili cirkevno-politické vzťahy.

Počiatočné kontakty

Prví známi pútnici síce putovali k svätým miestam kresťanstva z nedávno pokrstenej Rusi preukázateľne už na začiatku 12. storočia (ako o tom svedčí aj Daniilovo chožděnije), zásadnejšie pokusy o presadenie vplyvu tejto rodiacej sa východoeurópskej veľmoci v blízkovýchodnom regióne prišli až v 16. storočí.

Rusi tam vyslali niekoľko posolstiev, z ktorých vyniklo to od Ivana Hrozného, ​​vedené Vasilijom Pozňjakovom, ktorý dorazil až do Káhiry, navštívil Sinajský kláštor, Jeruzalem a Damask.

Práve návšteva damašského antiochijského patriarchátu v lete 1560 je všeobecne považovaná za počiatok rusko-antiochijských, a teda aj rusko-sýrskych vzťahov.

Sýria a Libanon sa dohodli na zabezpečení spoločnej pozemnej hranice

Blízkovýchodní kresťania však tiež objavovali „veľký svet“. Nedá sa nezmieniť o Pavlovi Aleppskom, synovi antiochijského patriarchu Makaria III., ktorého arabský cestopis predstavuje zrejme najkomplexnejšiu a najhodnotnejšiu správu o oblasti východnej Európy vrátane Ukrajiny a Ruska v polovici 17. storočia.

Tento obojstranný záujem súvisel s rastúcimi geopolitickými ambíciami bohatnúcej Moskovskej Rusi, ako aj s úpadkom kresťanstva (väčšinou pravoslávneho) od Konštantínopolu po Alexandriu, ktorý nastal po definitívnom páde Byzantskej ríše v roku 1453. Tradičným starobylým patriarchátom už vtedy dochádzali finančné prostriedky a veľmi chceli nového bohatého patróna.

Rusko sa tejto úlohy ochotne ujalo. A moskovským vládcom sa to neraz vyplatilo aj v domácej politike – kedykoľvek potrebovali, blízkovýchodní hierarchovia prišli a za odplatu potvrdili ich autoritu v rozhodnutiach miestnych cirkevných snemov, akokoľvek často sporných. Neraz táto prax však vyústila v tragédiu, najkrikľavejšie zrejme v prípade ruského cirkevn...