Keď som sa v roku 2010 presťahovala do Šanghaja, mnoho ľudí sa ma pýtalo, či je to v Číne naozaj také zlé, ako je krajina vykreslená v západných médiách.

Či ľudia naozaj tak trpia, slepo nasledujú, nemôžu vyjadriť svoj názor, ako veľmi sú kontrolovaní a podobne. Ako čerstvá cudzinka, ktorá ničomu nerozumela, som nič také nepozorovala.

Ani po rokoch, keď som sa naučila jazyk a začlenila sa medzi miestnych, som nemohla potvrdiť, že by život pre Číňanov bol taký, ako sa u nás popisovalo.

Keď prišli moji známi na návštevu, tak z Číny odchádzali ohromení, v dobrom. Peking bol prísnejší, pretože tu sídli vláda a ďalšie dôležité inštitúcie.

Optimizmus vyprchal

Ale Šanghaj? Neskutočne kozmopolitné miesto, kde na jednej ulici stáli mešita a kostol a hosťovalo tu množstvo zahraničných i kontroverznejších odborníkov a umelcov. Na uliciach ste stretávali ľudí v bláznivých modeloch, slečny v krátkych sukniach, v parkoch sa cvičilo aj tancovalo a pravidlá boli preto, aby sa ohýbali.

Celá krajina mala neskutočne našliapnuté dopredu, obyvatelia boli hrdí a dôverovali vedeniu. Prečo by tiež nemali… Čína valcovala zahraničie v najrôznejších rebríčkoch a mnohým ľuďom sa výrazne zlepšila kvalita života.

Nielenže sa každý večer v televíznych správach ukazovali pokroky a ľudia so šťastnými úsmev...